Pani Alžbeta Daňková je vdova po bývalom politickom väzňovi Andrejovi Daňkovi, ktorý bol väznený počas komunizmu za účasť v bojoch proti Červenej armáde na východnom fronte. Momentálne žije v Kecerovciach a tak som sa rozhodol, že ju navštívim a porozprávam sa s ňou o problematike Bielej légie.

Slovenské obyvateľstvo žijúce v Poľsku sa na jeho území ocitlo nedobrovoľne, na základe arbitrážneho konania po rozpade Uhorska. Toto obyvateľstvo žijúce najmä na území tzv. Hornej Oravy a Horného Spiša nemalo ani možnosť plebiscitne sa rozhodnúť, do ktorého štátneho útvaru má byť zaradené. Dňa 28.7.1920 v belgickom meste Spa arbitrážna komisia rozhodla o „kompromisnom“ ustanovení česko-slovensko-poľskej hranice, pričom sa jednalo najmä o sporné Tešínsko bohaté na nerastné bohatstvo – čierne uhlie. Napokon z Tešínska pripadlo 1269 km2 s 285 000 obyvateľmi ČSR a Poľsku 1013 km2 s 150 000 obyvateľmi. Ako kompenzáciu Poľskej strane arbitráž prisúdila z územia Slovenska 584 km2 s 25 000 obyvateľmi takmer výlučne slovenskej národnosti a to z územia kadiaľ prechádzala tisícročná hranica, územia, ktoré od 14.storočia boli súčasťou Oravskej a Spišskej župy. Celkovo prevládol názor, že Česi vymenili slovenské obce za uhlie...

Dňa 23. marca 1939 v ranných hodinách napadlo Maďarské kráľovstvo vtedy len 9 dňový samostatný Slovenský štát. Využilo moment, keď zo Slovenska odchádzali poslední českí vojaci do Protektorátu a slovenská armáda bola len v stave zrodu. Zákerné prepadnutie nevídanou mierou zjednotilo národ a do prvých línií pri obrane vlasti sa hlásili dobrovoľníci. Vtedajší minister národnej obrany F. Čatloš vydal už v ranných hodinách 23. marca rozkaz pplk. gšt. A. Malárovi: „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“

Pán Martin Kočiš je synom Dr. Aladára Kočiša, ktorý bol činiteľom 1. SR. Dr. Aladár Kočiš sa stal členom HSĽS v roku 1930. V rokoch 1939 – 1942 pôsobil vo funkcii šéfredaktora denníka Slovák. V rokoch 1941 – 1945 bol poslancom Slovenského snemu, v rokoch 1942 – 1944 bol generálnym tajomníkom HSĽS a zároveň predsedom Slovenskej pracujúcej pospolitosti. Od roku 1940 bol predsedom Zväzu novinárov na Slovensku a od roku 1944 bol predsedom Tlačovej komory. Napokon v rokoch 1944 – 45 bol ministrom školstva a národnej osvety. V sobotu 23. 1. 2010 som mal tú česť stretnúť sa s jeho synom Martinom Kočišom a porozprávať sa o jeho otcovi.

Výkriky z pekla

Predslov prekladateľa

V slovníku cudzích slov je pod výrazom Holocaust napísané: jedná sa o zločin vyvražďovania a vyhladzovania príslušníkov národných, etnických, náboženských a rasových skupín, alebo totálne vyvražďovanie. Toto slovo je moderné a nevyskytuje sa v žiadnych starších publikáciách. Je sústavne spojované len s vyvražďovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Vymysleli ho Židia a častým opakovaním ho vnútili ľuďom. Chcú ním obrátiť pozornosť na kruté prenasledovanie Židov počas druhej svetovej vojny, hoci každý, kto pozná Bibliu, vie, že podobné prenasledovania a často v omnoho horšej podobe sa prevádzali i v minulosti, napríklad počas zajatia židovského národa v Egypte, počas vpádu Nabuchdonozora do Jeruzalema, či počas zničenia Jeruzalema rímskými vojskami v roku 70 po Kristu. Je zaujímavé že o žiadnych týchto udalostiach sa nehovorí ako o Holocauste, ale vždy ako o treste, ktorý dopustil Boh na neverný Židovský národ. Toto slovo totálneho zničenia, alebo vyhladenia sa nikdy nepoužíva pre ľudí iných národností, ktorí prešli takou istou cestou utrpenia /ak nie ešte horšou/ a boli do posledného člena vyhladení.

Kto sa úprimne zaujíma o históriu slovenského národa, nemohol prehliadnuť, že sa u európskych národov, na ich hraniciach navzájom prekrývajú slová v tom-ktorom jazyku. Na to, aby sme sa presvedčili o veľkej vzájomnej jazykovej príbuznosti slovanských, germánskych či románskych národov, nie je potrebné použiť ani dôslednú vedeckú analýzu. Nešťastím slovenského národa je, že jedinou európskou anomáliou tohto druhu sú práve jazykovo sa odlišujúci obyvatelia dnešného Maďarska. Pokým sa s naším slovenským jazykom dokážeme dorozumieť aj vyše 700 km smerom na sever od Bratislavy, 4000 km na východ, ale i 400 km na západ, už 10 km na juh žijú ľudia, ktorých reč je nám vzdialená. Za to ale, ak budeme pokračovať ďalej a prejdeme ani nie 300 km, do štátu, ktorý jeho obyvatelia volajú Slovenia, pokojne sa dorozumieme s tamojším obyvateľstvom opäť našou rečou. Ba dokonca nadobudneme dojem, akoby sme boli doma, keď muži volajú ženy Slovenkami, deti chodia do slovenskej školy a hovoria slovenskou rečou. Všetky doterajšie skutočnosti nasvedčujú tomu, že tzv. maďarská kultúra je cudzorodým prvkom v Európe a teda dekultivuje prostredie, ktoré prirodzene patrilo slovanským národom.

Téma Slovenské národné povstanie, ktorého 65. výročie sme si nedávno pripomenuli vyvoláva aj po uplynutí vyše šiestich desaťročí živú diskusiu v našej spoločnosti. Väčšina našich súčasných historikov a politikov zdôrazňuje význam tejto historickej udalosti pre náš národ, ktorá podľa slov historika Martina Lacka, „i keď nesplnila svoj základný cieľ – udržať slobodné územie do príchodu Sovietov - nepochybne svoj význam mala. Ukázala, že ani Slováci nestoja bokom od európskeho diania a chcú i za cenu vlastných obetí aktívne prispieť k porážke nacizmu, ukončeniu vojny, v ktorej krvácali aj oni.“ Toto na prvý pohľad celkom objektívne tvrdenie však pri hlbšej analýze vyvoláva isté pochybnosti.

František Ferdinand sa stal následníkom trónu po samovražde syna Františka Jozefa – Rudolfa. Bol teda synovcom kráľa a cisára Františka Jozefa. Nečakané dedičstvo po vojvodovi z Modeny, ktorým sa finančne povzniesol nad ostatných arcivojvodov, mu prinieslo aj ďalšie šľachtické meno – Este.

Pred nedávnom sme si pripomenuli 65. výročie vypuknutia tzv. SNP, ktoré je považované súčasným premiérom R. Ficom za jeden z najvýznamnejších dejinných okamihov nášho národa. Zahanbiť sa nenechal ani arogantný predseda NR SR P. Paška, ktorý otvorene vyhlásil, že mať iný názor na udalosti v SNP je „zločin“. Títo páni sa zrejme v opitosti mocou pozabudli kdesi v 50.tych rokoch, keď sa ich súdruhovia snažili implantovať na Slovensku socializmus, ktorý mal byť predpolím pre utopistickú komunistickú spoločnosť. Oslavy výročia tzv. SNP narušilo zlé počasie, veď už asi ani samé nebesá sa nemohli dívať na tú jednostrannosť a neobjektivitu „oslavujúcich“. Keďže zazneli výhradne argumenty za SNP a boli odsudzované len zločiny okupačných síl, prípadne kroky vtedajšej slovenskej vlády, nezaškodí si pripomenúť aj najvýznamnejšie zločiny povstalcov a partizánov pri „oslobodzovaní“ Slovenska a jeho následnom začlenení do Československa a nastoleniu komunizmu, proti vôli väčšiny národa. Za tieto zločiny nebol dosiaľ nikto potrestaný, aj keď zločiny proti ľudskosti sú nepremlčateľné. Pri príležitosti tohto smutného výročia národný umelec Ján Slanský napísal báseň o obetiach SNP:

Ako už z názvu vyplýva, témou môjho príspevku bude proces s bývalým predsedom slovenskej vlády Vojtechom Tukom, ktorý prebiehal na Národnom súde v Bratislave v dňoch 30. júla až 15. augusta 1946. Okrem slovenských periodík sa mu venovali aj české noviny Národní osvobození, ktoré vychádzali v povojnovom období. Na úvod je potrebné povedať, že tomuto procesu nebola dosiaľ venovaná taká pozornosť zo strany historikov ako napríklad procesu s prezidentom 1. SR Jozefom Tisom, hoci by si to osobnosť a zásluhy V. Tuku pri vzniku nášho štátu zaslúžila. Dôvody tohto nezáujmu môžeme hľadať v jeho nekompromisnej politike voči nepriateľom slovenského národa, kedy ako predseda vlády spolupracoval s Nemcami v riešení židovskej otázky. Ako uvidíme jeho radikálne postoje v tejto otázke sa mu neskôr stali osudnými, za čo nesie zodpovednosť povojnová garnitúra, ktorá nebrala ohľad na jeho vek a zdravotný stav. Ale poďme po poriadku.

Po vzniku Slovenskej republiky 14.3.1939 bolo nutné ustanoviť i novú, vlastnú slovenskú menu, ktorá mala vystriedať dovtedajšiu československú korunu. Istý čas boli v obehu staré československé koruny, pokým ich nenahradila Koruna slovenská (Ks). Prvými mincami novej meny, vyrazenými a danými do obehu už v roku 1939 bol 10 haliernik zo zliatiny medi a zinku s vyobrazením Bratislavy s hradom a podhradím a 5 korunová niklová minca na rube s portrétom otca národa - Andreja Hlinku a heslom: „Za Boha život, za národ slobodu!“ Na všetkých minciach bol reverz rovnaký – slovenský štátny znak s nápisom „Slovenská republika“ a letopočtom razby.

Nemala by otázka stáť opačne? Prečo sa zo Slovena stal Slovák? Za odpoveďou musíme ísť do ďalekej histórie slovenského národa. Predtým však, pre lepšie pochopenie, musíme svoju úvahu podporiť pretrvávajúcim najdôveryhodnejším faktom. Územie, štát, krajina, v ktorej náš národ žije, sa volá Sloven-sko. Ženy, ktoré tisícročia rodili nové a nové pokolenia slovenského národa, sa volajú Sloven-ky. A prirodzene národ, ktorý obýva toto Bohom mu dané najkrajšie územie na svete, nazýva sa národom sloven-ským. Tak prečo teda Slovák?! Kde sa nabralo toto označenie mužského príslušníka slovenského národa?! Nuž začnime teda bádať.

Zakarpatsko, nazývané niekedy i Podkarpatskou Rusou bolo už na prelome 19. a 20. storočia najpestrejšou národnostnou oblasťou Uhorska. Vymedzovali ho župy Užhorodská, Berehovská, Ugočská a Marmarošská. Po rozpade Uhorska v roku 1918 si obyvateľstvo Zakarpatska žiadalo začlenenie do Č-SR a nie zotrvanie v štátnom zväzku s Maďarskom. Jedným zo špecifík Zakarpatska bola mimoriadne vysoká koncentrácia židovského obyvateľstva – žila tu celá polovica (80 000) príslušníkov židovského etnika z celej Č-SR. Zo 483 obcí Zakarpatska bolo len 9 takých, v ktorých židia nežili. Títo boli jedným z najdôležitejších a najúčinnejších nástrojov násilnej maďarizácie v Uhorsku. Počas jestvovania Č-SR však došlo ku kolonizácií Zakarpatska českými úradníkmi, žandárstvom, atď, keďže Zakarpatsko sa malo stať centrom „československosti“ a umožniť tak pevné zovretie Slovenska čechoslovakistami z východu i západu.

Porážka Rakúska – Uhorska v 1. svetovej vojne znamenala jeho následný rozklad. Pokým v Rakúskej časti monarchie sa z rozpadom zmierili, v Uhorskej časti, ktorú si uzurpoval maďarský národ ako maďarskú vlasť, sa s týmto stavom nevedeli zmieriť. Od Uhorska sa odčlenila Vojvodina, Slavónsko, Krajina, Banát, aby utvorili s od Rakúska odčlenenou Dalmáciou, Istriou a Slovinskom a okupovanou Bosnou v spojení s už jestvujúcim Srbskom, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Východná časť Uhorska pripadla Rumunsku a Horné Uhorsko (Slovensko) so Zakarpatskom malo byť začlenené do vznikajúceho Česko-Slovenska. Maďarskí predstavitelia robili všetko pre to, aby integritu Uhorska zachovali.

O medzivojnovom Československu bolo všeobecne známe, že sa v politickom živote riadilo heslom: „Divide et impera“, čo v praxi znamenalo: rozdeľovať ľudí a tak panovať nad nimi. Pre predstaviteľov Československa bolo toto heslo životnou nutnosťou natoľko, že len dotiaľ mohli riadiť štát, dokiaľ sa im darilo toto heslo uplatniť a prevádzať. Svedčí o tom aj skutočnosť, že keď si predstavitelia vládnych strán postupne uvedomili, aké nebezpečenstvo im hrozí zo strany vzmáhajúcej sa HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom, ktorá sa usilovala pod heslom – Za Boha, za národ, za tú našu autonómiu zjednotiť všetkých Slovenov, vysielali po Slovensku rôznych agitátorov, ktorí zakladali nové strany. Keď boli českí politici nútení spolupracovať s ľudákmi vo vláde, robili všetko pre to, aby zdiskreditovali svojich odporcov, čo sa im aj podarilo v tzv. Tukovom procese v roku 1929, po ktorom HSĽS vystúpila z vlády. No napriek všemožným snahám pražských centralistov a ich slovenských pomáhačov sa nepodarilo udržať Československo pri živote a po Mníchovskej konferencii sa dostalo do nemeckej sféry vplyvu, čo prakticky znamenalo jeho zánik.