Národ.sk Dejiny Slovenov Výkriky z pekla
Výkriky z pekla PDF Tlačiť E-mail
Dejiny Slovenov
Napísal Jozef Vaškovič   
07.01.2010 20:53

Výkriky z pekla

Predslov prekladateľa

V slovníku cudzích slov je pod výrazom Holocaust napísané: jedná sa o zločin vyvražďovania a vyhladzovania príslušníkov národných, etnických, náboženských a rasových skupín, alebo totálne vyvražďovanie. Toto slovo je moderné a nevyskytuje sa v žiadnych starších publikáciách. Je sústavne spojované len s vyvražďovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Vymysleli ho Židia a častým opakovaním ho vnútili ľuďom.

Politický väzeň Jozef Vaškovič, autor prekladu knihy "Výkriky z pekla" vydal na vlastné náklady v Rakúskom exile poštové známky na pripomenutie nespravodlivého prenasledovania a väznenia v časoch totality v ČSSR

Chcú ním obrátiť pozornosť na kruté prenasledovanie Židov počas druhej svetovej vojny, hoci každý, kto pozná Bibliu, vie, že podobné prenasledovania a často v omnoho horšej podobe sa prevádzali i v minulosti, napríklad počas zajatia židovského národa v Egypte, počas vpádu Nabuchdonozora do Jeruzalema, či počas zničenia Jeruzalema rímskými vojskami v roku 70 po Kristu. Je zaujímavé že o žiadnych týchto udalostiach sa nehovorí ako o Holocauste, ale vždy ako o treste, ktorý dopustil Boh na neverný Židovský národ. Toto slovo totálneho zničenia, alebo vyhladenia sa nikdy nepoužíva pre ľudí iných národností, ktorí prešli takou istou cestou utrpenia /ak nie ešte horšou/ a boli do posledného člena vyhladení.

Pred časom som čítal zaujímavú knihu na tento problém. Zaoberá sa otázkou vysídlenia sudetských Nemcov po druhej svetovej vojne. To, čo prežili títo ľudia, nemá v histórii obdobu. Sú v nej opisované príbehy ľudí, ktorí prešli peklom na zemi. Toto peklo predstihlo i v celom svete vyzdvihovaný tzv. židovský Holocaust. Sudetským Nemcom je kladené za vinu, že počas druhej svetovej vojny kolaborovali s Hitlerom proti Čechom. Česi nechcú počuť nič o tom, že to bola predovšetkým ich zákonná česká vláda a ich prezident Hácha, ktorý navštívil Hitlera a obetoval mu Československo. Hranica s Nemeckom bola mimoriadne silno opevnená. Pražská vláda vydala príkaz, aby československá armáda bez akéhokoľvek odporu Hitlera na územie Čiech vpustila a nikto z Čechov sa mu nepostavil na odpor. Kým české obyvateľstvo prijalo Hitlera letargicky, Sudetskí Nemci, po tom všetkom čo doteraz na území Čiech prežili, ho vítali ako osloboditeľa.

O niekoľko rokov sa situácia zmenila. Do Čiech prišli boľševické vojská a tých zase Česi vítali ako svojich osloboditeľov. Nastala rozsiahla kolaborácia Čechov s boľševikmi. Sudetskí Nemci boli za kolaboráciu s Hitlerom bez milosti vyhnaní zo svojich domov. Boli vyhnaní všetci i tí, ktorí s Hitlerom nespolupracovali. Museli zanechať svoj majetok a odísť do Nemecka, alebo Rakúska. Mnohí boli zabití, tisíce zahynulo po ceste. To, čo opisuje v knihe Ingomar Pust "Výkriky z pekla - nevypočuté" hraničí s absurdnosťou pri ktorej fašistické koncentráky boli miestom oddychu a rekreácie ako to výstižne povedal vo svojej výpovedi maďarský položid Šándor Kováč na str. 60 tejto knihy.

V roku 1989 bola v Československu odstránená nenávidená boľševická diktatúra. Národ vykročil na novú demokratickú cestu. Je zaujímavé, že pri tejto zmene režimu nebol odsúdený ani jeden kolaborant ktorý spolupracoval s nenávideným boľševickým režimom . Žiaden z nich nebol vyhnaný zo svojho domu, žiaden nemusel ísť s 10 kilovým balíkom ísť do sovietských stepí, alebo na sovietsku sibír. Naopak. Najväčší kolaboranti so Sovietskym zväzom dostali najvyššie štátne postavenia v novej vláde. Ihneď vydali nové zákony, podľa ktorých ani jeden z nich nie je postihnuteľný za kolaboráciu s boľševikmi. Počas svojej vlády vyhnali títo boľševickí kolaboranti tisíce vlastných občanov z republiky a ukradli im majetok. Okamžite vytvorili zákony, podľa ktorých nemusia nič z ukradnutého vrátiť a majetok si môžu ponechať. Na ukradnutom majetku nevinných obetí si vybudovali títo kolaboranti novú existenciu. Dnes sú úspešní podnikatelia, továrnici, majitelia miliónových hodnôt. A vôbec im nevadí, že vlastnia veci, na ktorých ešte neuschla krv nevinných obetí, ktorých pripravili o normálny ľudský život. S boľševickou zúrivosťou usilujú o to, aby ich zločiny upadli do zabudnutia. Sú to zločiny na vlastnom národe a na Sudetských Nemcoch. Časť svojich vlastných občanov odškodnili žobráckymi odškodneniami. Ktorých neuznali, nedostali vôbec nič. Medzi nich patria i milióny Sudetských Nemcov, ktorí boli vyhnaní zo svojej vlasti ale i československí občania, ktorí boli vyhnaní od roku 1948 do roku 1989. Po prečítaní knihy "Výkriky z pekla - nevypočuté" som sa rozhodol niektoré články preložiť do slovenčiny a poslať mojím známym. Bol som prekvapený ich reakciami. Mnohí o týchto udalostiach buď nechceli vedieť, alebo skutočne o tom nič nevedia. Tí, ktorí o týchto udalostiach niečo vedeli, poznajú to v podaní boľševickej propagandy.

Budem citovať niekoľko odpovedí z Českej i Slovenskej republiky, ktoré som od nich v listoch dostal.

Pán Štefan Pazdera, tajomník Svetového združenia bývalých československých politických väzňov píše: " Tieto dokumenty by sa mali povinne čítať českému i slovenskému národu. Mal by ich čítať celý demokratický svet. Prekladaj ďalej, nech sa so tom dozvie čo možno najviac ľudí. Paní Malá z Horního Jelení píše: Ten dopis som čítala už dvakrát, ale každý deň len jednu stranu, pretože mi behá mráz po chrbte, keď čítam čo sa odohrávalo v koncentračných táboroch a o ľudských obetiach mladých ľudí.

Pani Marie Marečková z Hradca Králové napísala: Nebyť Vás, nikdy by som sa o týchto veciach nebola dozvedela. Nemôžem tomu uveriť čo napísal Ingomar Pust. Nechce sa mi veriť, že by Česi mohli prevádzať také zverstvá. Pokiaľ som bola informovaná, presne tak sa chovali SS ľudia k Čechom . Aby sa tak Česi chovali, - to som nikdy nepočula. Ak sa stali také prípady, že Česi zabili Nemcov, tak to bola len odplata za to, že im Nemci vyvraždili celé rodiny. Každopádne som ohromená z toho čo som čítala, pretože som bola v Prahe po vojne viackrát, ale nikdy som nič takého nepočula. Mám tam známych, ale tí mi nikdy nič takého nerozprávali. Myslím si, že to v tej knihe je písané úmyselne, aby Nemci mohli povstať proti Čechom.

Vedúci skautskej organizácie, skaut František Cigánek z Přerova píše: Pokiaľ sú "Výkriky z pekla" autentické, tak ide skoro o neuveriteľné informácie, týkajúce sa zamlčovaného osudu Sudetských Nemcov. Tak ako nemožno ospravedlniť jednanie Heileinovcov počas zaberania Sudetenlandu pozdlž západných a severných hraníc ČSR bezprostredne po Drank nach Osten, kedy si starousadlíci mohli so sebou vziať len doklady a rodinné cennosti a boli vysťahovaní do vnútrozemia, do načisto cudzieho prostredia medzi občanov budúceho protektorátu Čechy a Morava - tak nemožno vôbec súhlasiť s genocídou Čechov voči nemeckej menšine na ktorých sa vzťahovali Benešove dekréty. Ak sa skutočne prevádzali také praktiky a extrémnosti pri odsunoch, ako to popisuje Ingomar Pust, je to neospravedlniteľné. Môžem prehlásiť, že strýc Antonín Kozák bol pri oslobodzovaní Brna k smrti dobitý sovietskou soldateskou, hoci nebol nijak spojený s Hitlerovým režimom - proste len preto, že mal za manželku Nemku. Červenoarmejcom úplne stačilo, keď im spolubývajúci na ich dotaz "a kde eščo germani" ukázali na byt rodiny Kozákových.

Bývalý hlavný prokurátor ČSSR JUR Dr.Šetina mi napísal : " Ako som Vám napísal v minulom dopise Benešove dekréty nie sú vyhasnuté. Dokonca neumožňujú postup podľa platného práva. Predložím v tom zmysle moju sťažnosť na odsúdenie Jána Antonína Bati a Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z roku 1994. Pokiaľ pôjdete do sídla Sudetenlandu vo Viedni môžete v tomto zmysle za mne jednať a prisľúbiť im, že takéto doklady predložím pre eventuálnu argumentáciu. Mal som veľmi dobré styky s Mníchovom cez môjho priateľa a redaktora p. Felixa Seebauera z Brna, ktorý žiaľ nedávno zomrel. Tento bývalý pán JUDr. Šetina mi poslal množstvo novinových článkov o tom, ako sa povojnová vláda snažila zatajiť masakry na Sudetských Nemcoch.

Nedávno som dostal zaujímavý dopis, v ktorom sa prihlásil časový svedok týchto udalostí. Pán Josef Koudelka z Olomouce píše: Pamätám sa dobre na tú dobu. Mal som vtedy 15 rokov. Nosil som načierno potraviny do koncentračného tábora Hodlolany. Keby ma vtedy boli červení gardisti chytili, boli by som býval ušetrený od výhod socializmu. Mojej 17 ročnej sesternici, ktorá bola v tomto tábore zatvorená, od hrôz, ktoré sa tam odohrávali , úplne zbeleli vlasy.

Predseda úradu pre vyšetrovanie zločinov komunizmu p. Gula ma požiadal, aby som mu posielal preložené state, ktoré by chceli zdokumentovať v Úrade pamäti národa. O preložené časti knihy ma požiadali kňazi z Brna i prostí ľudia. Chcem preto aspoň malou kvapkou prispieť k odčineniu krívd, ktoré spáchala na sudetských Nemcoch česká i slovenská boľševická luza a som rozhodnutý bez akéhokoľvek nároku na odmenu pokračovať, pretože osud týchto ľudí je v mnohom podobný s mojím osudom.

P R O L Ó G

/Podľa knihy "Výkriky z pekla" od Ingomara Pusta/

S týmto budú zaiste súhlasiť všetky kultúrne národy zeme: - Človek, najinteligentnejší tvor stvorenia, nesie zodpovednosť za všetko, čo sa na našej planéte deje. Samozrejme okrem neodvratných a nevyhnutných prírodných síl. S poľudštením nám bola do myslí vštepená vesmírna morálka. Tá slúžila v priebehu ľudského vývoja podľa vznikajúcich kmeňov a rás, k viac, alebo menej osožnej kultúrnej vyspelosti. Niektorí z ľudských tvorov sa predrali skrze dedično-biologickú hybnú silu do popredia. Iní zostali dodnes v duchovnej obmedzenosti a nedokonalosti na úrovni doby kamennej. U iných, predovšetkým u barbarských násilných kmeňoch a národoch zostala v ich vývoji a charaktere nemeniteľná vlastnosť neľudskej ukrutnosti a neuveriteľného sadizmu.

V 6. storočí nášho letopočtu sa v sprievode Avarov vodrali české kmene do strednej Európy bez toho, aby predtým tvorili ucelený národ. Ich genetické zmiešanie s divokými Avarmi je dodnes vidieť na celkovom súhrne ich povahových vlastností a príznakov. Než sa začali etnicky vyvíjať, trpeli pod zdedenou záťažou beštiality, podpaľačstva a vrážd. Tieto charakterové vlastnosti zostali v nich dodnes a ani po stáročiach vývoja sa nedajú z nich úplne vymazať. Od husitských výprav v 15 storočí až do dnešných dní, nosia pri sebe čiastočne otvorene a čiastočne tajne "nôž v púzdre" pripravený na vraždenie. Pritom za všetku kultúru a civilizáciu, ktorú dnes vlastnia môžu byť vďační svojím nemeckým susedom. Český národ sa potáca medzi dvoma pólmi: Podlízavosťou a pätolízačstvom na jednej strane a nenávisťou, namyslenosťou a aroganciou na strane druhej.

Napriek tomu, že sa vtlačili a žijú v strede nemeckého životného priestoru, často získavajú ich nízke zdedené pudy a inštikty nad nimi nadvládu. Pretože sú si vedomí svojej obmedzenosti, že nedokážu dosiahnúť takého duchovného stupňa vývoja ako vlastní ich väčší nemecký sused, cítia sa menejcenní a trpia silným komplexom menejcennosti. Preto v ctižiadostivých Čechoch vyrástli nenávistné komplexy, ktoré vedú k závisti a neprajníctvu. Ich stála duševná stiesnenosť je hnacou silou ich nestálej labilnej povahy a neuveriteľného šovinizmu. Je to poľutovania hodná vlastnosť tohto národa. K tejto vlastnosti patrí i občasné a príležitostné opojenie sa krvou tých, ktorých nenávidia. Počas mnohých stáročí spoločného života na dnešnom území Čiech a Moravy žiaden Nemec z nenávisti, alebo pomsty Čecha nezabil. Oproti tejto skutočnosti stojí česká beštialita s 241.000 zabitými nemeckými obeťami o ktorých budú popisovať nasledujúce stránky tejto knihy.

Je to stále aktuálna téma pre všetky masovokomunikačné prostriedky, hoci od spomínaných událostí uplynulo už viac ako 50 rokov. Žiaľ, všetky oznamovacie prostriedky sa tejto téme starostlivo vyhýbajú. Je ťažko o tom hovoriť a rozoberať tieto nepopisateľné hrôzy. Bolo to storočie zločinu a takmer totálneho vyničenia celej sudetonemeckej národnostnej skupiny z jej pokojnej osídlenej vlasti v ktorej po mnoho stáročí žili. Tento zločin svetového rozmeru je označený v análoch spojeneckých vojsk ako krížová výprava v mene humanity, kresťanstva a ľudskosti.

Alexander Hoyer, časový svedok udalostí

P R E D H O V O R

Táto kniha potvrdzuje skutočnosť, že explózia sadizmu v máji 1945 v Čechách je výnimočným svetovým javom, pri ktorom padlo za obeť mučenickou smrťou približne 500.000 Nemcov /241.000 civilistov a 251.000 vojakov/. Sadizmus existuje ako v jednotlivých osobách, tak i v celých národoch a kultúrách. Nemecký psychológ Erich Fromm došiel k záveru, že kolektívny sadizmus je možno často objaviť v sociálnych frustračných vrstvách ľudí, ktorí sa cítia bezmocní.

Husiti svojich zajatcov piekli za živa v rozžeravených a ohňom rozpálených sudoch. Stáročia neskoršie, v máji 1945 vešali Česi zranených a zajatých Nemcov dole hlavou nad oheň a pálili ich ako živé fakle. Je to zaujímavá zhoda okolností! V temnom stredoveku, v dobe čarodejníc odsekávali ženám hlavy, alebo ich pálili na ohni, pretože obcovali s diablom. Imaginárny diabol v dobe čarodejníc, sa v našom období stal ako sériový vrah skutočnosťou. Úlohu obetí čarodejníc v máji 1945 v Čechách zohrali nevinné nemecké ženy. Je samozrejmé, že nová generácia nechce mať nič spoločného so zločinmi po druhej svetovej vojne. Tvrdia, že sa na týchto zločinoch nepodieľali. Ak je to skutočne tak, potom nesmú vegetovať na krvou postriekanom a ukradnutom majetku, ktorý ukradli vrahovia z ich predchádzajúcej generácie. Česi do dnešnej doby majú svoj podiel na pokrytectve a gigantických lúpežných vraždách, ktoré sa odohrávali po druhej svetovej vojne. Ich predchodcovia zanechali mladým Čechom danajský dar. Kto si vinu neprizná, ani ju nechce vidieť, ten sa jej nikdy nezbaví.

Táto kniha pozostáva zo série článkov, ktoré boli uverejňované v najväčšom rakúskom denníku Neue Kronenzeitung na jar 1994 s ďaľšími podrobnými zprávami. Kniha slúži k tomu, aby bola zaplnená medzera ktorú ľudia pol storočia starostlivo zakrývali a aby bolo dôkladne porozumené skutočnostiam. Autor srdečne ďakuje za pomoc svojím spolupracovníkom Alexandrovi Hoyerovi, Herwigovi Greihslerovi a Maximiliánu Czesanému.

Ing. Ingomar Pust

SPRISAHANIE MLČANLIVOSTI

Spolkové zhromaždenie Sudetských Nemcov určilo cenu za najlepšie spracovanú filmovú predlohu, ktorá by opísala hrôzy vyhnania. Je vôbec možné také niečo vytvoriť ? Historický podklad existuje. Dokumentácia hrôzy je spracovaná. Pri čítaní vyvoláva mdloby a spôsobuje nevoľnosť. Napriek tomu všetkému sa to natočiť môže. Pochody smrti a masové popravy môže človek rekonštruovať. Tak isto môže ukázať mŕtvoly s odrezanými nosmi, ušami a pohlavnými orgánmi. Môžu sa ukázať i zranení, ktorí boli vyhadzovaní z okien i ľudí, ktorí viseli hlavou nadol nad ohňom a horeli. Možno ukázať i nahé ženy, ktoré sa plazili kolenačky po pražských uliciach posypaných sklom a boli pri tom bičované. Možno nafilmovať i tisíce žien, ako boli s deťmi i detskými kočíkmi hádzaní do rieky Labe a Vltavy a pritom boli samopalmi postrieľaní. Tak isto je možné ukázať, ako vyčnievali hlavy matiek a kojencov z výkalov lágrových latrín do doby, dokiaľ od výkalov ďalších spolu trpiteľských obetí neboli prikryté. Človek by mohol ukázať ako krvavé zväzky mučených na zemi museli jesť ľudské výkaly a ako im kus handry s ľudským výkalom bol počas mučenia strkaný do úst.

Ale kto môže napodobniť výkriky Nemcov, ktorých rozdrvené telá boli polievané kyselinou soľnou a ktorí boli tak bití, že ich pohlavné orgány sa podobali krvavým handrám ? Kto môže napodobniť do krvi bičované ženy, ktoré boli s nahými zadkami nabodávané na SS dýky ? Státisíce prešli peklom mučenia skôr, než boli zabité, alebo zastrelené. Bolo ich presne 241 000. Počet explózie sadizmu na zranených vojakoch nie je o nič menší. A to bola len malá časť gigantického masakru v štátoch na východe a juhovýchode Európy.

Gerhard Ziemel píše vo svojej rozsiahlej knihe „Nemecký exodus“ bez emócií o stratách na životoch počas vyhnania: „Na základe starostlivého zhromažďovania údajov Štatistického spolkového úradu vo Wiesbadene v súvise s útekom, vyhnaním a deportáciami, zahynulo 2280000 nemeckých obyvateľov. Boli zastrelení, zabití, zomreli od hladu a vyčerpania pri deportáciách, alebo v pracovných táboroch.“

Ziemer napísal : „Skutočný počet obetí sa ani na východe, ani na západe nikdy nedostal na verejnosť. Aj v Nemecku je známy len v úzkom kruhu. Nie je to žiadna vhodná téma na verejné publikovanie pre masové médiá, ako je napríklad téma židovského prenasledovania počas fašizmu. Štatistiky a dokumentácie o týchto nehoráznostiach a zločinoch sú neznáme. Skutočné počty obetí neboli zverejnené ani úradnými nemeckými miestami. Neboli zverejnené ani v tých prípadoch, keď sa jednalo o obnovenie procesu za účelom odškodnenia za tieto zločiny od východných a juhovýchodných štátov Európy.“

Človek smie len konštatovať, že udalosti na východe a juhovýchode Európy boli spravodlivou odplatou za zlé skutky nacionálnych socialistov. Ale boli ľudia v Prahe, Varšave, alebo Belehrade oprávnení k tomu, aby osud Židov bol pomstený na nevinných nemeckých obyvateľoch ?

Môže človek hovoriť o oslobodení a pritom vyhladzovať celé národnostné skupiny napríklad tak, že vyženie 15 miliónov ľudí z ich domovoch a z ich dvoroch? Väčšina ľudí so slabými znalosťami histórie chce výbuch nenávisti ospravedlňovať a spájať s utláčaním českej suverenity. Ale potom mohli aj Sudetskí Nemci v roku 1938 masakrovať Čechov nie za 7, ale za 20 ročnú dobu, čo ich Česi okradli o ich právo na suverenitu a sebaurčenie, keď Nemci žili pod českou vládou v ČSR. /Viď preklad kapitoly „Sebaurčenie utopené v krvi“, str. 12 - 15 tejto knihy, ktorá pojednáva o tom, čo sa odohrávalo v rokoch 1918 až 1938 - pozn. prekladateľa/.Ale Sudetskí Nemci Čechom v roku 1938 ani vlas na hlave neskrivili.

Ak by si útlak suverenity skutočne zaslúžil beštiálne prenasledovanie a smrť národa pričom by sa to považovalo za spravodlivosť, potom by mali aj obyvatelia južného Tirolska morálne právo podrezať krky obyvateľom Talianska. Aj oni boli 60 rokov od Talianov okradnutí o svoje právo na sebaurčenie a suverenitu.

Rakúska republika vznikla za otriasajúcich nepokojov. 6 miliónov Čechov zatvorilo 3,3 miliónov Sudetských Nemcov, 2 milióny Slovákov a 700 000 Maďarov do svojho českého národného väzenia. Tak sa to všetko začalo.

V KRVI UTOPENÉ PRÁVO NA SEBAURČENIE

Tragédia Sudetských Nemcov začala pred 60-timi rokmi, keď sa rozpadla mnohonárodná Rakúsko-Uhorská monarchia. Milióny ľudí si v tej dobe prialo právo na sebaurčenie. K tomu ich nabádal i vtedajší americký prezident. Rozpadom monarchie sa všetko formovalo podľa novej situácie. Predsedovia nemeckých okresov a starosta Sudetského územia sa pripojili na novovytvorenú Rakúsku republiku. Napriek ostrým protestom celého nemeckého obyvateľstva v nasledujúcich dňoch obsadili české jednotky - v rakúskych uniformách, Sudetské územie. Proti tomuto obsadeniu sa neozbrojené nemecké obyvateľstvo postavilo na odpor. Tento odpor nebol koordinovaný a preto docielil len miestne víťazstvá a nemohol vážne ohroziť priebeh celkových udalostí.

Obsadenie Sudetského územia Čechmi bolo spojené so zatýkaním, odvádzaním rukojemníkov a mimoriadne brutálnymi metódami. Miestne víťazstvá a odpor Nemcov bol zlomený delostreleckou paľbou. Bola zavedená prísna cenzúra tlače. Nemeckí členovia obecnej rady boli rozpustení, ich majetky vyhlásené za prepadnuté v prospech štátu a rakúske štátne úrady na Sudetskom území boli zakázané! 4 marca 1919 uskutočnilo Rakúske národné zhromaždenie vo Viedni svoje prvé slávnostné zasadnutie. Účasti Sudetonemeckých poslancov na tomto zasadnutí násilne zabránili české vojenské jednotky.

V rozsiahlych masových demonštráciách požadoval nemecký národ slobodu, demokraciu a splnenie spojeneckých vojnových sľubov. To sa týkalo práva na sebaurčenie každého národa. Bez zbraní sa zhromaždili i Sudetskí Nemci. Boli naplnení vierou, že i oni dosiahnu právo na sebaurčenie. Ale odohralo sa čosi neuveriteľného. V uniformách oblečení Česi pod vedením českého komanda začali strieľať do zhromaždených Nemcov, ktorí požadovali to isté právo na sebaurčenie ako Česi. V paľbe výstrelov zazneli výkriky zranených. To všetko sa miešalo s výbuchmi granátov, ktoré hádzali Česi do zhromaždených Nemcov. 54 mŕtvych a tisíce zranených zostali ležať na cestách . Toto sa odohrávalo okrem iných miest i v Ústí nad Labem /Aussig/, v Hostinném /Arnau/, v Chebu /Eger/, v Kadani /Kaaden/, v Stříbru /Mies/, v Karlových Varoch /Karlsbad/, v Štemberku /Stenberg/ a v Bruntále /Freudenthal/.

Medzi 54 zabitými ktorí boli usmrtení 4. marca 1919 bolo 20 žien a dievčat, jeden 80 ročný starec, jeden šestnásťročný, jeden trinásťročný a jeden jedenásťročný. Táto krvavá udalosť, ktorá sa odohrala pri manifestáciách za právo na sebaurčenie a ktorá mala vyburcovať svet, ostala bez akejkoľvek odozvy. V zdôvodnení použitia zbraní sa tvrdilo, že české výkonné orgány stratili jednoducho z ničoho nič nervy. To ale nie je pravda. Výkonné orgány konali podľa rozkazu, ktorý dopredu pripravilo pražské Ministerstvo vnútra.. Vydalo príkaz, aby sa zo zbraňami zabránilo Nemcom zhromaždiť a manifestovať za právo na sebaurčenie. To je podopreté skutočnosťou, že na všetkých miestach, takmer v tej istej hodine sa začalo do zhromaždených ľudí strieľať. Manifestácie, ktoré mali upozorniť svetovú verejnosť, museli byť takýmto spôsobom navždy zlikvidované. Kde sa prejavila snaha o právo na sebaurčenie, tak toto bolo ihneď streľbou potlačené! 4. marca 1919 padlo za obeť českým guľkám 53 Nemcov. Tisíce bolo ošetrených v nemocniciach. Cez 2.000 bolo ťažko zranených. Tak sa začal záblesk predstieranej demokracie na Vltave. Zúfalé volanie po sebaurčení bolo zadusené v krvi.

Zabití 4. marca 1919.

Zaznamenávame mená Sudetských Nemcov, ktorí boli 4 marca 1919 zabití od českých policajných oddielov, pretože sa zhromaždili, aby demonštrovali, že majú tak isto nárok a právo na sebaurčenie !

Anna Sachs, manželka vedúceho pivovaru, 41 rokov, Hostinné /Arnau/

Aloisia Baudisch, robotníčka, 16 rokov, Hostinné /Arnau/

Franz Jarsch, mäsiar, 60 rokov, Ústí nad Labem /Aussig/

Josef Christl, študent, 18 rokov, Cheb /Eger/

Grete Reinl, študentka, 18 rokov, Cheb /Eger/

Franz Schneider, obuvník, 52 rokov, Kadaň /Kaaden/

Josef Wolf, robotník, 51 rokov, Kadaň /Kaaden/

Erich Benesch, tkáčský majster, 30 rokov, Kadaň /Kaaden/

Andreas Benedikt, pekár, 46 rokov, Kadaň /Kaaden/

Franziska Paßler, garbiarova manželka, 46 rokov, Kadaň /Kaaden/

Anna Rott, klampiarova manželka, 41 rokov, Kadaň /Kaaden/

Marie Ziener, krajčírka, 18 rokov, Kadaň /Kaaden/

Ariane Sturm, krajčírka, 24 rokov, Kadaň /Kaaden/

Karl Tauber, žiak, 14 rokov, Kadaň /Kaaden/

Ludmilla Doleschal, krajčírka, 26 rokov, Kadaň /Kaaden/

Leopoldine Meder, krajčírka, 28 rokov, Kadaň /Kaaden/

Karl Lochschmid, žiak, 11 rokov, Kadaň /Kaaden/

Paula Schmiedl, žiačka, 15 rokov, Kadaň /Kaaden/

Wilhelm Figert, maliar bytov, 22 rokov, Kadaň /Kaaden/

Oskar Meier, učeň, 16 rokov, Kadaň /Kaaden/

Julie Schindler, slúžka, 17 rokov, Kadaň /Kaaden/

Berta Meier, krajčírka, 40 rokov, Kadaň /Kaaden/

Aloisia Weber, kancelárska pracovníčka, 20 rokov, Kadaň /Kaaden/

Marie Stöckel, robotníčka, 23 rokov, Kadaň /Kaaden/

Ferdinand Kumpe, denný robotník, 15 rokov, Kadaň /Kaaden/

Hugo Nittner, elektrikár, 18 rokov, Kadaň /Kaaden/

Marie Loos, domáca, 54 rokov, Kadaň /Kaaden/

Kath.Tschammerhöhl, robotníčka, 49 rokov, Kadaň /Kaaden/

Theodor Rommig, stredoškolák, 17 rokov, Kadaň /Kaaden/

Paul Pessl, stredoškolák, 18 rokov, Kadaň /Kaaden/

Johan Luft, železničiar, 28 rokov, Stříbro /Mies/

Rosa Heller, domáca, 24 rokov, Stříbro /Mies/

Alfred Hahn, pokladník, 19 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Ferdinand Schuhmann, robotník, 56 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Josef Stöck, robotník, 44 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Michael Fischer, robotník, 37 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Wenzel Wagner, murár, 30 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Wilhelm Reingold, obchodník, 52 rokov, Karlove Vary /Karlsbad/

Josefa Bolek, robotníčka, 37 rokov, Šternberk /Sternberg/

Hermine Kirsch, roborníčka, 37 rokov, Šternberk /Sternberg/

Amilia Neckel, robotníčka, 38 rokov, Šternberk /Sternberg/

Otto Faulhammer, zámočník, 18 rokov, Šternberk /Sternberg/

Mathias Kaindl, učeň, 16 rokov, Šternberk /Sternberg/

Alois Länger, kočiš, 42 rokov, Šternberk /Sternberg/

Rudolf Lehr, pokrývač, 16 rokov, Šternberk /Sternberg/

Franz Prosser, sústružník, 28 rokov, Šternberk /Sternberg/

Ferdinand Pudek, robotník, 56 rokov, Šternberk /Sternberg/

Ed Sedlatschek, paholok, 46 rokov, Šternberk /Sternberg/

Josef Simak, robotník, 48 rokov, Šternberk /Sternberg/

Emil Schreiber, sadzač, 18 rokov, Šternberk /Sternberg/

Richard Tschauner, krajčír, 26 rokov, Šternberk /Sternberg/

Josef Laser, kňaz na dôchodku, 80 rokov, Šternberk /Sternberg/

Franz Meier, pekár, 36 rokov, Šternberk /Sternberg/

Bruno Schindler, robotník, 68 rokov, Šternberk /Sternberg/

V rokoch 1918 - 1924 bolo zabitých ešte ďaľších 64 Sudetských Nemcov z následujúcich miest a obcí:

Louka u Horního Litvínova / Wiesa - Oberleutensdorf /

Hošťka u Litoměřic / Gastdorf bei Leitmeritz /

Most / Brüx/

Moravská Třebová / Mährisch -Trübau /

Kaplice / Kaplitz/

Znojmo / Znaim /

Bratislava / Preßburg /

Bruntál / Freudenthal /

Hostinné / Arnau /

Oblekovice u Znojma / Oblas bei Znaim /

Plzeň / Pilsen /

Pohořelice na Južnej Morave / Pohrlitz in Südmähren/

Litoměřice / Leitmeritz /

Jihlava / Iglau /

Cukmantl / Zuckmantel /

Aš / Asch /

Ústí nad Labem / Aussig /

Kraslice / Graslitz/

L I D I C E

/Podľa knihy "Schreie aus der Hölle ungehört" od Ingomer Pusta, strana 27-28./

K tomuto vždy znovu a znovu v celom svete publikovanému a vyzdvihovanému hlavnému nemeckému zločinu zničenia českej obce Lidice pri Kladne sa zmieňuje i autor knihy " Nemecko v priepasti" Erich Kern na strane 160.

22.septembra 1941 prišiel najvyšší SS vodca Reinhard Heydrich ako vedúci ríšskeho protektorátu Čiech a Moravy do Prahy. V neuveriteľne krátkej dobe si získal dôveru českých robotníkov a roľníkov a prevádzal plánovité a úplné zblíženie sa medzi českým a nemeckým národom. Čechom naklonený britský historik Alan Burgerss píše vo svojej správe o atentáte na Heydricha a hodnotí vtedajšiu situáciu nasledovne: " Západné mocnosti si uvedomovali, že odpor proti Nemcom zo strany Čechov bude čoraz menší a slabší. Každým dňom vchádzalo Československo zásluhou Heydricha hlbšie a hlbšie do spoločenstva a jednoty s nacistami. České tajné služby videli len jednu možnosť, ako túto situáciu zvrátiť a ukázať svetu, že Československo znovu stojí na strane západných spojencov. Pokiaľ sa tieňová česká vláda pred nacistami hrbila ako mačka a nechala sa hladkať, mali parašutisti nepozorovane zoskočiť z výšin a hladkajúcu ruku odseknúť. Takáto nečakaná akcia mala Nemcom ukázať, že majú čo do činenia s obrany schopným českým národom. Preto musel byť Heydrich zabitý.

Exiloví Češi Ján Kubiš a Jozef Gabčík, ktorí utiekli do Anglicka prešli parašutistickým výcvikom a boli vybraní ako adepti aby previedli atentát na Heydricha. Tento 27.5.1942 v dopoludňajších hodinách v Prahe i previedli. V ten istý deň bola vyhlásená všeobecná krízová pohotovosť a od 2l.00 do 06.00 zákaz nočného vychádzania. 9 dní po atentáte podľahol Heydrich na následky atentátu skrze črepiny z granátu, ktoré ho zasiahli. Lidice boli vybraté na potrestanie ako výstražný príklad, pretože tam atentátnici Kubiš a Gabčík našli úkryt a z Lidíc pochádzali i niektorí ich pomocníci - hoci s útokom na Heydricha nemali nič spoločného.

Vo včasných raných hodinách 10.júna 1942 zastrelilo v Lidiciach 30 českých policajtov pražskej poriadkovej polície na nemecký rozkaz 174 mužov od 16 rokov hore. Ženy a deti boli poslané do koncentračného tábora Ravensbruk a Auschwitz. V tejto súvislosti je vždy vyzdvihované a zdôrazňované, že Lidice boli zničené skrze ochranné oddiely a jednotky SS. To sa nezakladá na pravde! Vo skutočnosti v Lidiciach nebola nasadená ani jediná jednotka ochranného oddielu SS proti tamojším obyvateľom.

VYPÁLENÉ ZNAMENIE "N" AJ PRE ANTIFAŠISTOV

V roku 1945 napísal sudetonemecký sociálny demokrat Wilhelm Nieser na pražskú vládu nasledujúce memorandum: „Zo všetkých častí republiky prichádzajú na mňa, ako na najvyššie predstaveného z nášho hnutia zúfalé volania o pomoc mojich súdruhov. Toto zúfalstvo vychádza z vnútra ich otrasenej duše, horkého žiaľu a ľútosti. V mnohých koncentračných táboroch sa toho času nachádza veľké množstvo našich protifašistických spolubojovníkov. Stratili nielen slobodu, ale aj svoje byty a majetok. Socialisti, antifašisti a tí, ktorí boli dlhoroční funkcionári socialistickej strany a zo zbraňou v rukách sa postavili proti fašistickým nacionalistickým bandám v roku 1938, boli zajatí spoločne s fašistami, vyhnaní zo svojich bytov a odtransportovaní ! Skutočnosť je taká, že antifašisti a fašisti boli postavení na ten istý stupeň. Okrem iného dostávajú skrátené a obmedzené potravinové lístky, ktoré ich predurčujú k vyhladovaniu. V mnohých mestách a obciach musia títo antifašisti, tak isto ako fašisti nosiť ponižujúce znamenie "N" / Nemec/. Toto znamenie sa dá prirovnať k vypálenému znameniu, pôsobí na nich nepriaznivo a hanobí ich česť. Jeden z Benešových dekrétov nariaďuje nemeckých antifašistických bojovníkov vylúčiť z prenasledovania ! Ale na mnohých miestach dodnes, mesiace od vydania tohto dekrétu sa neučinilo v tejto veci vôbec nič. V lágroch a pri transportoch trpí veľa naších súdruhov a súdružiek.“ /Z knihy "Utajené dokumenty", Vydavateľstvo DSZ, Mníchov, strana 391-392/

PRAŽSKÝ HOLOCAUST

Výňatok z knihy „Výkriky z pekla“ od Ingomara Pusta str. 44- 47. Prevzaté z knihy „Rozštiepenie duše“ od Alexa Hoyera.

V noci zo 4. na 5. mája 1945 začalo v Prahe masové vraždenie. Čo sa na uliciach, v bytoch, ale predovšetkým v pražských nemocniciach odohrávalo, zatláča do úzadia najhroznejšie zážitky temného stredoveku. Študentka medicíny Ingrid Langerová sa na základe rozkazu totálneho vojnového nasadenia v roku 1944 prihlásila ako zdravotná sestra ku Červenému krížu. Svoju službu prevádzala v poľnej leteckej nemocnici na pravej strane vltavského pobrežia v Prahe.

Ráno 6. mája prišla veľká tlupa hulákajúcich a vrieskajúcich ozbrojených mladistvých chlapcov a dievčat ku hlavnému vchodu nemocnice a so zbraňou v rukách požadovali, aby sa zhromaždili všetky zdravotné sestry Červeného kríža. Tak isto požadovali, aby sa zhromaždili všetci zranení, ktorí môžu chodiť. Keď sa lekári pokúšali skupinu od ich predsavzatia odradiť a odvolali sa na Medzinárodný Červený kríž pod ktorého ochranu nemocnica podliehala, vybuchla celá táto bezzákonná lúza v hlasitý smiech. Ozbrojení členovia tejto skupiny vtrhli do nemocničných izieb a hnali zranených v nemocničných pyžamách pred sebou. Ďaľší členovia tejto svorky zhromaždili všetky službukonajúce zdravotné sestry a nechali ich nastúpiť do jednej rady. Vybrali desať najmladších a najkrajších. Medzi nimi bola i Ingrid Langrová. Po dlhšom hašterení mladých banditov, aké spôsoby a metódy mučenia by mali použiť, dohodli sa, že budú svoje obete hnať smerom do centra mesta. Zdravotné sestry Červeného kríža museli s desať vybranými zranenými vojakmi vytvoriť dvojrad a spievajúc nemecké piesne dať sa na pochod. Kto nespieval, alebo nespieval dosť nahlas, bol bitý tak dlho, dokiaľ všetci nepočuli jeho hlasitý spev. Po oboch stranách ulice tlieskali tomuto počínaniu divokej lúzy obyvatelia hlavného mesta Prahy. Na Petrovom námestí skupina ozbrojených mladistvých sprievod sestier a zranených vojakov zastavila. Zdalo sa, že toto námestie bude dostatočnou arénou a pastvou pre oči divákov a tak mohlo začať samotné predstavenie.

Krivonohý avarský český náčelník svorky so škriekajúcim hlasom zareval : „Vyzliecť sa, - vyzliecť sa úplne do naha !“ Pretože nešťastníkom nedali žiadnu prípravu, aby si svoje šaty odložili, dal svojím komplicom znamenie, aby začali zranených i zdravotné sestry biť. Od úderov padali jedni cez druhých na kamennú dlažbu. „Zoblečte sa, lebo zomriete“ hulákal sadista. Zranení vojaci svoje nemocničné odevy zobliekli. S vytreštenými očami sa na nich dívalo množstvo zhromaždených ľudí. Zdravotné sestry stáli najprv v spodnom prádle. Nikto nemal nič proti tomu, keď táto vyzliekajúca procedúra trvala dlhšie. Okolostojace zhromaždené pražské obyvateľstvo sa kochalo pri pohľade na tieto mladé a pekné zdravotné sestry Červeného kríža zoblečené len do spodného prádla. Potom ale nariadil kápo svorky úplné zoblečenie do naha ! „Zobliekať ! Ďalej zobliekať !“ reval znovu a znovu, „Zobliecť sa úplne do naha vy nemecké svine“! Konečne sa všetkých desať sestier zoblieklo úplne do naha. Stáli nahé na námestí a rukami si zakrývali svoje tváre. Radosť a jásot pražského obyvateľstva naberal na intenzite až do sily uragánu.

Ingrid Langrová, ktorá vyrástla v Prahe poznala veľmi dobre charakter svojích pražských spoluobčanov. Vedela dobre, že táto tu prevádzaná divadelná scéna skončí hrozným a krutým zabíjaním. Rýchlosťou blesku sa nečakane rozbehla a v slabom mieste prerazila kruh divákov. Než sa okolostojaci stačili spamätať, vybehla z arény smrti. Ale na konci námestia padla Ingrid Langrová iným násilníkom do rúk. Svorka rabovacieho komanda plne nabalená kobercami, obrazmi, kožušinami, kuchyňským riadom a inými ukradnutými vecami chytili nahú, utekajúcu a záchranu hľadajúcu zdravotnú sestru. Vtiahli ju do domu, ktorý práve po rabovačke opúšťali a vytiahli ju za ruky na prvé poschodie do bytu, ktorý práve po rabovačke opustili. Na zemi na dlážke ležala mrtvá asi 25 ročná žena a vedľa nej sa v krvi plazilo asi dvojročné horko plačúce dieťa zamazané krvou. Chytenú nahú krásu s nehanebnými a odpornými poznámkami strčili do spálne. Všetci rabovači sa pri pohľade na mladé krásne dievča naplňovali očakávaním vrcholného pôžitku a slasti. Nebolo žiadneho, ktorý by sa nebol zúčastnil na dlhotrvajúcom znásilňovaní. Medzi tým prichádzali aj ďaľší mužskí zvedavci z radov obyvateľstva. Každý z nich pokračoval v hanebnom diele svojích predchodcov. Hlboké bezvedomie sa zľutovalo nad zhanobenou Ingrid a nad stále ďaľším a ďaľším pokračovaním hanebného aktu.

Medzitým pokračovalo silne pôsobivé divadlo na Petrovom námestí. Zostalo už len 9 sestier Červeného kríža a 10 zranených vojakov. Zdravotné sestry postavili ozbrojenci pred vojakov a prikázali, aby rukami odtrhli zraneným pohlavné orgány. Bol to neuveriteľne podlý a zvierací nápad. Ani tí, ktorých sa to týkalo, nechcli veriť perverznému rozkazu svojích českých mučiteľov. „Odtrhnúť, odtrhnúť !“ Celá masa zhromaždených ľudí začala tlieskať a kričať do taktu : „Odtrhnúť, odtrhnúť...!“ Žiadna nemecká zdravotná sestra neučinila ani krok, ani pohyb ku splneniu tohto beštiálného rozkazu. Krik vyhrážky a požiadavky od okolo stojaceho zhromaždeného publika zostali nevypočuté. Neurobili nič k splneniu tohto rozkazu, ani pod údermi pažieb pušiek, a nedonútilo ich k tomu ani to, keď boli do bezvedomia bité a padali jedna cez druhú v bezvedomí, alebo po úderopch mŕtvé na zem. To, čo sa na Petrovom námestí v Prahe 6.mája 1945 odohrávalo, nemá v histórii ľudskej beštiality a zločinu na celom svete žiadnej obdoby.

VÄZEŇ KONCENTRAČNÉHO TÁBORA ŠÁNDOR KOVÁČ, MAĎAR O ČECHOCH Z ROKU 1945

Šándor Kováč, maďarský položid, ktorý krátko pred ukončením vojny bol v koncentračnom tábore, pri svojom návrate z koncentráku do Budapešti prechádzal cez Prahu. Do protokolu uviedol nasledujúce: " Vo fašistickom koncentračnom tábore som videl neuveriteľné veci čo dokázali urobiť jedni ľudia druhým. Ale keď som v máji 1945 na spiatočnej ceste do mojej vlasti videl výbuch českého šialenstva, bol som otrasený. Videl som peklo chudoby ľudského ducha a pádu do morálnej priepasti. Podľa toho, čoho som bol svedkom, bol môj pobyt v koncentračnom tábore rekreáciou. Ženy a deti boli polievané petrolejom a za živa zapaľované. Muži boli neopísateľne mučení a potom vraždení. Pritom výslovne zdôrazňujem, že celé obyvateľstvo malo na týchto zločinoch svoj podiel a nie len obyčajná lúza. Videl som vysokoelegantné mladé Češky, ktoré možno ešte pred chvíľou flirtovali s nemeckými dôstojníkmi a teraz s revolvermi a bičmi behali po uliciach, mučili, prenasledovali a zabíjali ľudí. Videl som očividne vysokých českých úradníkov spoločne s pouličnou škriekajúcou lúzou znásilňovať ženy a potom ich strašným spôsobom zabíjať. Triasol som sa pred pomyslením, že by mohlo nastať nové nemecké prebudenie. To, čo sa prevádzalo na Nemcoch je neopísateľné.

ČESKÍ DUCHOVNÍ ZABUDLI NA SVOJU KRESŤANSKÚ LÁSKU K BLÍŽNÉMU

"Čo ste učinili mojemu najmenšiemu bratrovi, to ste mne učinili."

Tento biblický citát nášho Pána je nám všetkým známy. Žiaľ českí duchovní v roku 1945 tento príkaz vo vzťahu k nemeckým spolubratom vo viere nerešpektovali, ani nemali na ňom žiaden podiel. Bolo to práve v dobe hlbokej duchovnej tiesni a beznádejnosti. Bezuzdný český šovinistický nacionalizmus prevládol i nad náboženským presvedčením spoločnej katolíckej viery. Ani voči nemeckým katolíckym bratom vo viere sa nezmenilo ich správanie, ako ukazujú nasledujúce skúsenosti. Bolo hrubo porušovaných samotných 10 Božích prikázaní.

Vo svojej knihe "Nie pomstu, spravodlivosť ", píše vydavateľ a krajan Fritz Schattauer na stane 174 nasledujúce:

“V Jemnici /Jamnitz/ boli mnohí príslušníci ochranných oddielov SS ktorí chceli ujsť do Rakúska zabití. S touto činnosťou sa vystatoval kaplán v Jemnici, ktorý ozbrojený samopalom prevádzal duchovnú službu v Starém Hobzí /Alt-Hart/.“ Päť strán ďalej, na strane 179 čítame zo správy sudetonemeckého navrátilca kapitána Bruno Knösela: „Tam som videl aké nešťastie priniesol divoký nacionalizmus nevinným ženám, deťom, starcom a vojakom. Vidím dodnes obete vyhnaných z ich vlasti. Tejto viny sa českí kňazi nebáli a ich posvätené rúcha si zašpinili krvou nevinných.“

O zdráhaní podania duchovnej pomoci podáva správu pán Anton Beck, ktorý 12.06.1945 vo svojom rodnom meste Černošín u Stříbra /Tschernoschin/ po nespočítateľných týraniach skrze českých partizánov bol hodený do väzenia. Na strane 189 vypovedá : „Mnoho zatvorených prosilo, aby ich navštívil duchovný /kňaz/. Prišiel český kňaz a postavil sa do dverí cely. Pýtal sa, čo od neho chcú. Ťažko nemocní a tí, ktorí stáli na prahu smrti zdvíhali ruky a prosili, že sa chcú vyspovedať. Prosili o ruženec, alebo modlitebnú knižku. Ale farár cynicky odpovedal : "Pre Nemcov je to zakázané". Otočil sa a odišiel preč.“

Z oznámení Pomocných cirkevných miest vo Frankfurte nad Mohanom vyberáme: "Žiaľ ani vysoké duchovné úrady vrátane kňazov nerobili žiadnu výnimku v šovinistických postojoch proti Nemcom ". Mons. Stašek, ktorý už za prvej republiky bol členom českej Lidovej strany vyjadril sa na verejnom zhromaždení 24.6.1945 v Libenicích /Libenec/: "Príkaz milovať svojho blížneho sa netýka Nemcov!" Riaditeľ Charitasu Oliva bol duchovný a súčasne členom ľudového súdu. Často mal priamu účasť na nespravodlivých rozsudkoch.

Kňaz Hermann Schubert z Trutnova /Trautenau/ píše vo svojich denných záznamoch /Správa č.50 úradne overených oznámení o vyhnaných Nemcoch - dokumentácia vyhnaných Nemcov a stredoeurópanov na strane 266/ zo dňa 7.8.1945 toto : Prvý ordinačný list biskupského ordinátu v Hradci Králové /Königgrätz/ prišiel s pastierským listom českého diecézneho biskupa Mauritia Pichu. Možno, že tento list raz bude slúžiť ako úradný dokument a ukážka pre zlyhanie českého katolicizmu v čase veľkej núdze. Z pastierskeho listu diecezneho biskupa je zaražajúce, že premrštený nacionalizmus sa dostal až do najvyšších duchovných kruhov. Je deprimujúce, že práve českí kňazi a katolíckí laikovia spolupracovali s českým bolševizmom a schvaľovali to, čo sa dialo. Český katechet Janeček v Úpici /Eipel/ patril napríklad k vysídľovacej komisii mesta Úpice. Noviny Lidová demokracie a časopis Nový národ, ktorí parili ku kresťanskému smeru, boli hrdí na túto skutočnosť, že správy o prenasledovaní Nemcov boli v novinách uverejňované na prvej strane.

Je to do neba volajúca hanba, že dvaja katolícki kňazi sedeli ako ministri boľševickej českej vlády a niesli zodpovednosť za vládne nariadenia proti Nemcom. Mons. Šramek bol zástupca ministerského predsedu a Mons. Hála bol ministrom pôšt. Opatrenia a zákony proti Nemcom sú jasné a jednoznačne proti prírodným zákonom, proti Božím zákonom, proti každej ľudskosti a kultúrným zákonom. Skutočnosť, že českí kňazi vo vedúcich postaveniach schvaľovali českej revolúcii strašné surovosti patria k najsmutnejším prejavom českej histórie.

14.8.1945 znie jeho denný záznam : "Náš český veliteľ i kaplán v jednej osobe Josef Novák , asi 27 ročný pôsobil doteraz ako kaplán v Úpici /Eipel/. Čoskoro sme spozorovali, že tento mladý kňaz svoje pochybnosti a nedostatok vzdelania chce zakryť skrze nadutosť. Často ho pochytil český fanatizmus a zabudol na svoj úrad a poslanie.

25.8.1945 . "Zajtra je v meste český sviatok. Český kaplán chce zavesiť českú a sovietsku zástavu na kostol. Mal som s ním ostrú výmenu názorov a tak sovietska zástava zostala nepovesená. V noci tiahla hučiaca lúza cez ulice a spievala staročeské husitské piesne.

27.8.1945 je možno čítať: "Dekan Colestin Baier, farár zo Zdaňova /Merkelsdorf/ ako sme sa teraz dozvedeli, bol pred krátkym časom zastrelený českými vojakmi. Svoj hrob si musel sám vykopať. Keď jeho kuchárka a ďalšie dve osoby, ktoré mali byť tak isto zastrelené plakali a nechceli s ním na popravu ísť, povedal : "Poďte, ideme domov". Neskoršie sme sa dozvedeli, že dvaja kňazi z Benedintského kláštora v Broumově /Branau/ boli tak isto zavraždení od českých vojakov. Páter Ansgart Osb a páter Alban Osb zo Šenovskej /Schönauer/ fary boli odvedení do lesa, zastrelení a zahrabaní ako psi.

O pražskom kardinálovi Tomáškovi podáva správu náš už zomrelý krajan Dr. Franz Prachner vo svojom článku v Sudetskej Pošte, číslo 19 zo dňa 1.10.1992: "Zostaňme u skutočnosti!" Ku smrti kardinála Tomáška si dovolím spresnenie. Z jednej strany vystupoval vysoký cirkevný hodnostár proti komunistickým vládcom a málo sa ukazoval na verejnosti. Z druhej strany sa držal do svojho konca komunistických vládcov, pomerne dobre chránený v protiklade ku svojmu predchodcovi kardinálovi Beránkovi, ktorý sa odvážne staval na odpor žiadostiam vládnych činiteľov. Jeho slová týkajúce sa nespravodlivého vyhnania Sudetských Nemcov boli až v jednej neskoršej výpovedi kardinála Tomáška, potom čo zaujal svoj prvý postoj obsiahnutý v správe : " Neexistuje nijaká pohnútka k ospravedlneniu." Toto vzbudilo nepríjemný rozruch. Stará zásada : "DE MORTIUS NIHIL NISI BEBE", nesmie viesť k tomu, že skutočnosti budú jednoducho usmernené do pravého opaku. História sa postará, aby pravda zostala pravdou.

RUSI PRIŠLI V NEMECKÝCH UNIFORMÁCH

Zúrivosť bola 6. mája prerušená. Rozhlas oznámil, že pri Prahe stojace Vlasovove jednotky budú bojovať v Prahe proti Nemcom. Vlasov v roku 1943 zostavil zo zajatcov, ktorí boli v ruskom zajatí zvláštne jednotky. Tie vo skutočnosti mali bojovať proti sovietskemu režimu. Pri Prahe sa dopustil osudného, nešťastného rozhodnutia.

Už v marci 1945 poslal Vlasov spoľahlivých dôstojníkov s prísne tajným poslaním k Angličanom a Američanom. Dôstojníci mali Angličanom a Američanom vysvetliť, že státisíce Rusov, ktorí bojovali na nemeckej strane nie sú žiadni fašisti, žiadni nemeckí sluhovia ani žiadni nemeckí vazali, ale povstalci proti boľševickej sovietskej tyranii. Predovšetkým mali varovať západné mocnosti pred cieľmi Moskvy, ktoré boli zamerané na ovládnutie sveta. Natrafili ale na hluché uši. Vlasovových vyslancov nikto nepočúval a nebral vážne. Práve naopak. Boli zaistení a vydaní sovietskym katom a tyranom na popravu. Nebojovalo sa totiž o ľudské práva, ale o to, aby bol zabitý každý Nemec.

To Vlasov nevedel. Tak ako mnoho miliónov ľudí v Nemecku, i on sa oddal ilúzii, že západná demokracia svojou kresťanskou krížovou výpravou po zničení fašistov a nacionálnych socialistov nedovolí, aby masový vrah Stalin s boľševizmom rozšíril svoju moc až do stredu Európy. Vlasov bol skalopevne presvedčený, že zákonite musí prísť ku konfrontácii medzi Východom a Západom. Do tohto boja chcel nasadiť svoje jednotky. Tie vo skutočnosti nemali čo stratiť. Dúfal, že u západných mocnostiach získa oporu, ktorú so svojimi jednotkami u Nemcov nájsť nemohol. Nemci neboli v stave vyzbrojiť milión ruských vojakov, ktorých chcel Vlasov nasadiť do boja proti boľševikom.

6. mája 1945 nechal svoju 1 divíziu vpochodovať do Prahy. Táto mala po boku Čechov zasiahnuť do bojov a nastoliť v Prahe poriadok. Divízia vpochodovala do Prahy v nemeckých uniformách a prilbách. Na uniformách mali Andrejov kríž. Napriek tomu, že boli v nemeckých uniformách - a na uliciach dookola ležali zabití nemeckí vojaci, tiež v nemeckých uniformách, boli títo Rusi obsypaní kvetmi. Vlasovova armáda nenaplnila Čechom všetky ich očakávania. Rusi v nemeckých uniformách síce tvrdo bojovali proti jednotkám SS, - ale kde mohli, tam Nemcom pomáhali. Mnohým Nemcom, ktorých Česi zajali, dopomohli - k úteku. Skutočnou tragédiou bol osud mladých mužov z jednotiek SS. Tí v Prahe padli buď do posledného muža, alebo boli zajatí a obesení na stlpoch verejného osvetlenia. Boli to prevažne celkom mladí chlapci, ktorí k útvarom SS boli násilne povolaní. Proti svojej vôli museli nosiť uniformu SS. Preto nemohli očakávať žiadnu milosť. Museli zomrieť kvôli uniforme, ktorú mali na sebe.

Útok Vlasovových jednotiek nepochybne urýchlil ukončenie nemeckého odporu v Prahe! Vlasov chcel, aby Praha skrze zásah jeho jednotiek bola ušetrená od dlhých bojov a ťažkého zničenia. S dôkazom tejto dobrej vôle chcel dosiahnuť uznanie od západných spojencov o ktorých predpokladal, že sú už na pochode do Prahy. To bol ale tragický omyl! Američania síce prišli, ale len jedna prieskumná jednotka. Tá, keď zistila, že nemecký odpor v Prahe už prakticky neexistuje, tak sa ihneď presunula do Plzne. Pred odchodom tejto prieskumnej americkej jednotky povedal americký dôstojník veliteľovi Vlasovových jednotiek, že môže spokojne vyčkať v Prahe príchod sovietskej armády a udržovať v Prahe poriadok. Toto "doporučenie k samovražde" znovu odzrkadľuje takmer neuveriteľnú politickú naivitu ktorá v tej dobe ovplyvňovala jednania západných spojencov a Sovietov.

"KRIŽIACI " AKO MASOVÍ VRAHOVIA

Keď generál Buničenko, veliteľ Vlasovových jednotiek sa v Prahe dozvedel, že Američania nepomýšľajú obsadiť Prahu, uvedomil si, že to znamená pre jeho ruskú antikomunistickú oslobodeneckú armádu rozsudok smrti. Po správe, že sovietske tanky prelomili frontu a blížia sa zo severovýchodu k Prahe, nastal chaos a útek Vlasovovej armády. Hneď ráno, 7 mája opustil Vlasov so svojimi jednotkami Prahu. Dal sa na útek smerom na západ. Divízia mala mnoho mŕtvych a zranených. Počas cesty boli traja samostatne utekajúci Vlasovoví generáli Čechmi zadržaní. O niekoľko dní neskôr boli vydaní Sovietom. Ale veľké množstvo jednotiek dosiahlo americkú líniu. A teraz sa rozohrala diabolská hra intríg, zákernosti a americkej neľudskosti.

Protikomunistické ruské jednotky boli odzbrojené a ponechané v domnienke, že našli ochranu u kresťanských "križiakov", ktoré boli zárukou demokracie a bezpečnosti. Potom ale znenazdania boli obkolesení americkými tankami. 13. mája o 11 hodine dopoludnia oznámili vysokí americkí dôstojníci generálovi Buničenkovi, že do 15 hodiny musia všetci odpochodovať naspäť na východ - k Sovietom. Rusi vedeli, čo to znamená. Pokúšali sa rozpŕchnuť na všetky strany a preraziť zovretie. Američania ale vytvorili železný kruh z tankov a zúčastnili sa divokého lovu na bezbranných ľudí. Masa nešťastných ruských vojakov bola do posledného pochytaná. Ako vojnová korisť bola vydaná Sovietom, ktorí už na nich čakali. Príslušníci ruskej dôstojníckej školy a náhradných jednotiek boli Američanmi poslaní do lágrov Platting, Füssen, Kempten a Linc. Nastali masové samovraždy a neopísateľné scény zúfania. "Križiaci" vydali postupne Sovietom všetkých, do posledného vojaka.

Zvlášť falošným a intrigánským spôsobom bol vydaný generál Vlasov. Najprv bol na zámku Schlüsselberg od amerických dôstojníkov celé dni vypočúvaný. Toto vypočúvanie ho naplňovalo nádejou. Opisoval Američanom diabolský systém komunizmu a oznámil im, čo sa stane, keď Moskva premení polovicu Európy na komunistickú. Hovoril Američanom , že imperializmus a boľševizmus je oveľa viac nebezpečnejší, ako moc Nemcov, ktorých práve zničili. Žiaľ žiaden dojem to na amerických dôstojníkov neurobilo. Aj keby sa bol dojem urobil, nemalo by to žiaden účinok, pretože generálne rozhodnutia prevádzala Roosveltova administrácia a Washington v USA. V druhej polovici mája požiadali Vlasova, aby sa zúčastnil istého rozhovoru. Túto hru dohodli Američania dopredu so Sovietmi. Počas cesty na rozhovor sa Vlasov so svojimi 15-timi dôstojníkmi zrazu ocitol v obkľúčení samopalov sovietskej NKVD. Vlasov a jeho dvanásť dôstojníkov boli v roku 1946 na Červenom námestí v Moskve verejne obesený.

Vlasovoví vojaci neboli jediné antikomunistické jednotky, ktoré boli vydané Sovietom. V Rakúsku boli vydané antikomunistické jednotky Donských kozákov. Z Anglicka bolo vydaných na sovietsku prevýchovu 33.000 Rusov, ktorí pri invázii padli do zajatia. Ako nazval Adenauer Američanov ? "Križiaci" ! Churchil prehlásil, že americké vojská, ktoré bojujú proti Nemcom sú vojakmi Kristovými. Vo skutočnosti boli ale vojakmi a spojencami Antikrista, masového vraha Stalina.

MILIÓN MUŽOV V PEKLE

Ruskí vojaci, ktorí hľadali záchranu u Američanov neboli jediní, ktorých Američania vydali Sovietom. V dobe, keď sa v Prahe strieľalo, lynčovalo a mučilo, bojovali na východe Čiech ešte vždy tri vojenské jednotky Schörnerovej armády. Večer, 8. mája 1945 takmer úplne vykrvácaná 1. pancierová brigáda odhodlane odolávala útokom Sovietov na bojovej línii Brno - Olomouc - Šumperk. Keď armáda dostala rozkaz k zastaveniu bojov, front sa presunul na západ a stále sa pokúšal zbaviť dorážajúcich Sovietov. 200 kilometrov oddeľovalo nemecký zadný voj od rieky Moravy a Českého lesa, kde na frontovej línii stáli Američania. Len necelých 200 kilometrov ich delilo od amerických vojenských jednotiek, ktorí pre nich vo skutočnosti neboli žiadny nepriatelia. Vojaci z východného frontu sa spoliehali na pospolitosť západných kultúrnych národov proti spoločnému nepriateľovi - boľševickému barbarstvu s ktorým sa v hrôzostrašnej podobe zoznámili. Prinajmenšom dúfali, že za to, že do poslednej sekundy odolávali smrteľnej boľševickej lavíne z Východu budú u Američanov prijatí aspoň ako - zajatci.

Okolo milión nemeckých vojakov sa chytalo tejto nádeje tak, ako sa topiaci chytá stebla trávy. Utekajúcich nemeckých vojakov nemilosrdne prenasledovali Sovieti a Česi ich - v dobe, keď prechádzali cez povstalecké české územie na Západ - strieľali zozadu. Stále znovu a znovu boli zadné kolóny nemeckých vojsk prevalcované od sovietskych tankov. Ale aj iní, ktorí tankom Červenej armády zo začiatku unikli neušli svojmu osudu! Pred nimi sa premenila západná americká línia na nepriateľskú hradbu. Kde utekajúci nemeckí vojaci natrafili na Američanov, boli sústavne nepriateľsky prijatí. Často vypukla proti nim otvorená nenávisť a výsmech, že sa nacistom nepodarilo utiecť svojmu osudu z javiska dejín a sú za svoje zločiny spravodlivo potrestaní. Americká propaganda šmahom ruky odsudzovala Nemcov ako netvorov. Nemeckí generáli, ktorí sa pokúšali s americkým štábom nadviazať spojenie narazili na ľadové neporozumenie. Velitelia dostali rozkaz, aby každému pochodu nemeckej armády na Západ zo všetkými možnými prostriedkami aj za použitia zbraní - zabránili ! Tento rozkaz vyplňovali s neuveriteľnou precíznosťou. Takmer milión nemeckých vojakov bolo od Američanov poslaných späť do pekla sovietského zajatia.

Neopísateľný bol osud mladých štábných pomocníc, sestier Červeného kríža a osvetľovačiek vzdušnej obrany. Boli bez prestávky znásilňované tak dlho, dokiaľ nezomreli. Len tí vojaci unikli, ktorí sa samostatne, alebo v celkom malých skupinách pretiahli cez sito prenasledovateľov a cez lesy sa dostali na Západ. Ale vo skutočnosti sa to podarilo len niekoľkým tisícom. Väčšina z nich padla do rúk neľudským Čechom a boli k smrti ubití a umučení. Kto bol zabitý rýchle, alebo bol odovzdaný sovietom, mohol hovoriť o šťastí. Tisíce a desaťtisíce zmizli v týchto dňoch a týždňoch bezo stopy. Ich vrahovia ešte žijú. Boli to celkom mladí ľudia, ale ich svedomie je mŕtve. V tej dobe boli zmasakrované celé vojenské nemecké jednotky a nikto nič nevie o ich osude. O smutnom konci ťažkej delostreleckej jednotky 534 niečo vieme, pretože jednému z nich sa podarilo ujsť. Bol to Ludwig Breyer. Vypovedá : " Boli sme na ceste k Američanom. Pri mělníckom moste nám sľúbil navonok priateľský český major sprievod a voľný prechod k Američanom, ak zložíme ručné zbrane. Učinili sme tak. Dôverovali sme mu. Bolo nás zostávajúcich 318 vojakov. Museli sme odovzdať aj všetky cennosti. Nastúpili sme do zástupov po piatich a vpochodovali do Líbeznice. Keď celá kolóna pochodovala po hlavnej ceste, začalo sa do nej strieľať zo všetkých domov. Podarilo sa mi ujsť len preto, lebo som bol posledný v tejto kolóne. Zranení vojaci boli potom zabití skrze strelu do tyla. Táto masová vražda bola dopredu pripravená. Pochod našej jednotky bol zrejme dopredu ohlásený. Major mal za úlohu nás len oklamať, aby sme odovzdali naše ručné zbrane a zbavili sa tak akejkoľvek obrany.

BOZKÁVALI SME MŔTVOLY V ROZKLADE

Pekelné kotle pre Sudetských Nemcov boli lokalizované. Po počiatočnom krvavom opojení sa stali peklom koncentračné tábory. Tí, ktorí ich prežili, vypovedali. Ich výpovede sú vecne a triezvo podchytené v "Dokumentoch vyhnania Sudetských Nemcov". V poradí, niekoľko krátkych ukážok zo zaznamenaného : Hilda Hurtingerová z Prahy vypovedala: "5.mája 1945 som bola českou lúzou vyvedená z môjho bytu. Pod bitkou a údermi pažieb ma ťahali za vlasy za vlasy asi pol kilometra do Šarnhorstovej školy /Scharnhorstschule/. Bola som podriapaná a zneužitá. V nasledujúcu noc bolo vyhlásené, že všetci musíme nastúpiť na dvor. Bez akéhokoľvek výberu boli zo žien, detí a mužov urobené skupiny po desať ľudí. Boli zviazaní a pred našimi očami postrieľaní. Videla som mojich dvoch bratov a jedno z ich detí, ako zomreli. Dieťa malo len 5 mesiacov. Potom sme museli vykopať hroby, mŕtvoly vyzliecť a zahrabať. Sústavne, či už cez deň, alebo v noci boli väzni bez akéhokoľvek výberu strieľaní. Pri jednej takejto streľbe som bola ľahko ranená do krku. Zostala som celý deň a noc ležať pod mŕtvolami, pretože som sa neodvážila vstať. Revoluční gardisti prechádzali cez mŕtvoly a pichali bajonetmi do tých, ktorí ešte žili. Pritom pichli i do mňa do ľavej ruky. V oddelení sme nedostávali nič k jedlu. Deťom boli predložené pľuvadlá ako jedlá. Tehotné ženy boli od ozbrojených Češiek vyvedené z ciel, privedené na dvor, tam vyzlečené a bité. Potom boli odvedené do záchodov a tak dlho bité, dokiaľ im nepraskli bruchá. Musela som pomáhať odťahovať a pochovávať tieto ženy, ktoré boli takýmto spôsobom zabité. Cez deň brali skupiny šesť až osem žien na prácu do Gotthardového kostola. /Gotthards-Kirche/ Museli sme mŕtvoly, ktoré ležali na zemi a boli už v rozklade bozkávať a ukladať ich na hromady. Dlážku kostola sme museli na kolenách dočista vylízať od krvi. Česká zberba prevádzala pri tom dozor, kontrolu a sústavne nás bila. 20. mája sme boli odvedení na Václavské námestie. Tam, pred našimi očami boli nemeckí chlapci a dievčatá, ale i vojaci povesení za nohy na stromy a stĺpy verejného osvetlenia, poliatí petrolejom a za živa upálení.

Fyzik Dr. K.F. ktorý bol takmer k smrti dobitý v jednej pivnici spomína: "Poobede, 10. mája som zažil snáď najhroznejší zážitok týchto dní. Dovnútra prišla skupina ozbrojencov a vybrala si šesť silných mužov, medzi ktorými som bol i ja. Po tom, čo títo ozbrojenci naším strážnym sľúbili, že pokiaľ to bude možné, tak nás privedú naspäť živých, odviedli nás na Václavské námestie. Toto bolo zaplnené množstvom vrieskajúcich ľudí, ktorí museli pre nás najprv vytvoriť úzku uličku. Prišli sme k začiatku Vodičkovej ulice /Wassergasse/ a tam sme uvideli našu prácu. Na veľkej reklamnej tabuli na rohu ulice viseli tri nahé mŕtvoly zavesené za nohy a spálené benzínom. Tváre boli zohavené až do nepoznania, zuby do jedného povyrážané a namiesto úst len krvavá diera. Uškvarená koža z mŕtvol sa nám prilepovala na ruky. Mŕtvoly sme museli vliecť až do Štefanovej ulice /Stefansgasse/. Jeden z prizerajúcich chcel tento náš sprievod fotografovať, ale bol spozorovaný a takmer zabitý. Keď sme mŕtvoly zložili, nútili nás, aby sme ich bozkávali na ústa so slovami. "To sú predsa vaši bratia, tak ich bozkávajte!" Tieto slová počujem dodnes. Museli sme premôcť hnus, pretože život nám bol cennejší a tak sme stlačili napevno zovrené pery do krvavej diery, ktorá kedysi predstavovala ústa. Ešte dnes cítim mrazenie. V nasledujúcu noc bolo päť ľudí, ktorí boli so mnou na Václavskom námestí zastrelených. Len mŕtvi mlčia. Ja ďakujem za svoj život jednému Čechovi, ktorý ma nechal utiecť.

K MASOVEJ VRAŽDE, KTORÚ PREVIEDLI ŽENY SO SAMOPALMI

V týchto dňoch boli hromadne zastrelení a ubití aj nemeckí usadlíci. Jeden navrátivší sa usadlík, Eduard Flach oznamuje: 9. augusta 1945 bolo v našom lágri odhalených 18 mužov so znakom SS. Neboli to členovia ochranných oddielov SS /Schutztafel/ z presvedčenia, ale členovia z pospolitého ľudu, ktorí do týchto jednotiek SS museli nastúpiť. Boli to výlučne celkom mladí chlapci. Týchto 18 vojnových zajatcov sa muselo postaviť tvárou proti dreveným barakom jeden vedľa druhého. So železnými tyčami a pažbami pušiek boli potom od českých dozorcov a vojakov tak dlho bití na holé chrbty, dokiaľ sa krvácajúci nezrútili. Keď zajatci stonajúc ležali na zemi, boli od Čechov znovu prebudení k životu tak, že ich poliali so studenou vodou. Mám ešte jasne pred očami ako niektorým zajatcom skrze strašné údery pažbou boli rozdrvené prsty. Tieto brutálne spôsoby mučenia trvali asi dve hodiny, dokiaľ sa nezotmelo. Potom sme smeli odísť a bezvládni zajatci boli odvlečení do vojenského lágru, ktorý bol oddelený od nášho ostnatým drôtom a tam boli ďalej bití. Nevládali už ani kričať, len vzlykali od bolesti. Znovu boli poliatí vodou a znovu privedení k životu. Až potom im bol daný výstrel z milosti.

Jeden usadlík Hans Freund, spomína : „Na ihrisku Sparty som videl nasledujúcu udalosť: Išli sme pešky ako transport okolo športového štadiónu. Na rozkaz sme sa museli zastaviť. Boli od nás vyžiadané vojenské nemecké knižky. Asi 50 mužov knižky odovzdalo. Asi 300 mužov medzi nimi i ja, ich neodovzdalo. Tí, ktorí vojenské knižky odovzdali, boli zahnaní na štadión a tvárou postavení k múru. Týchto 50 mužov bolo potom z dvoch strán zastrelených. Túto masovú vraždu previedli dve ženy, ktoré strieľali zo samopalov. Český poručík Jára Procházka bol pri odovzdávaní zajatcov skrze ruského dôstojníka zrazený na zem, pretože nás chcel mučiť.“

Policajný úradník z Kärtner, ktorý slúžil u estónskeho oddielu oznamuje:

Pokúsil som sa s 11 kamarátmi utiecť cez Jelení vrch z ČSR. Boli sme od Čechov zajatí. V tej dobe nebolo nič zvláštneho zajať malé jednotky. Praktizovalo sa to tak, že ich jednoducho zajali, zastrelili a hodili na hromadu. Ale my sme mali to šťastie, že sme sa nachádzali v blízkosti tábora v ktorom bolo zhromaždených už asi 1400 ľudí. Strčili nás k nim a hnali do Prahy. V pokluse! Kto nemohol bežať, padol na zem. Za nami sme počuli výstrely. Najprv boli zastrelení starší kamaráti, potom osvetľovačky a zdravotné sestry. Naša kolóna bola stále menšia. Trpeli sme strašným smädom. Ľudia, ktorí sa odvážili k studniam boli zastrelení. Z našej kolóny, ktorá mala pôvodne 1400 ľudí prišlo do Prahy len niekoľko stoviek. Tam sme boli odovzdaní Rusom. Po prepustení z ruského zajatia sme padli v jesení 1945 znovu do českých rúk. Na železničnej stanici na nás útočili českí železničiari s palicami a šrubovákmi a poriadne dokaličili tých, ktorí boli na vonkajšej strane. V železničnej budove sa nás potom pýtali, kto ovláda cudziu reč. Viacerí sa prihlásili. Boli vyvedení vonku a potom sme počuli výstrely. Boli zastrelení. Prijímacia procedúra v Moste /Brüx/ pozostávala z toho, že sa každý musel prehnúť cez kozu a potom od viacerých mučiteľov bol strašným spôsobom bitý. Keď sa počas bitky niekto znečistil výkalmi, museli ostatní, ak nechceli byť zastrelení, tieto výkaly jesť. Mučenia boli počas celej doby na dennom poriadku. Raz v noci prišiel veliteľ so psom. Spolu s jedným kňazom som sa musel plaziť v kruhu, dokiaľ nám pes doslovne nerozhrýzol zadnú časť tela. Prežil som strašné veci. Ale i dnes mi trhá srdce pri spomienke na 13, alebo 14 ročných chlapcov, ktorí pred našimi očami boli výstrelom do tyla zavraždení, pretože z hladu a vyčerpania sa nedostavili načas na miesto nástupu.“

Walter Fillafer z Klagenfurtu si spomína na jednu príhodu v Českom lágri: „Asi 17 ročná česká blondína sa hrala so samopalom zaveseným na ramene. Pohybovala ním sem a tam. Z ničoho nič strhla samopal z ramena a stlačila spúšť. Vypálila celý zásobník do skupiny zhromaždených vojakov, ktorí boli pripravení na odtransportovanie. Patril som medzi tých, ktorí neboli zasiahnutí a počul som rozkaz. Kto je nezranený nech sa postaví na kraj lesa. Kto sa bude starať o zranených a mŕtvych bude zastrelený!“ Kto bol chytený sám, alebo v malých skupinkách, nemal žiadnu nádej na prežitie. Bol na mieste zabitý, alebo zastrelený. Niektoré zlodejské komandá premohli vyhladovaných a bezbranných osadníkov a obesili ich na stromy.

50.000 POZERALO NA POPRAVY

„V sobotu 13. mája 1945 okolo poludnia prišiel prezident Dr. Beneš do Prahy. K jeho pocte boli nemeckí muži stojaci v radoch zapálení ako živé fakle.“ Toto vypovedal lekár Dr. Hans Wagner, ktorý v tento deň ako zázrakom bol ešte na slobode. Bol zaistený až 14. mája .

Vypovedá : „Na okruhu starého mesta týčili sa k nebu začadené ruiny vyhorenej radnice a meštianskych domov. U „Svatého Pavla“, známej reštaurácie oproti divadlu viseli na kovovej železnej firemnej tabuli do polovice zhorené zvyšky nemeckého vojaka priviazaného za nohy do hora. Chýbala mu pravá ruka až po rameno. Pravdepodobne mu bola ruka amputovaná. Pred hlavným vchodom na Wilsonovu železničnú stanicu sa ozval výkrik. Videl som ako množstvo ľudí atakovalo jednu blondínu. Napriek tomu, že sa obhajovala perfektnou češtinou, bola obkľúčená davom a boli z nej strhnuté šaty. Nahá a krvácajúca ležala na zemi a bola ďalej „spracovávaná“. Práve prechádzal okolo ťažký voz ťahaný koňmi, ktorý rozvážal pivo. Zberba vypriahla kone. Nohy ženy priviazali ku koňom a v protismere roztiahli. Žena strašne kričala.“ Telo bolo roztrhnuté na dve časti.“

„V jedno nedeľné popoludnie prišla revolučná garda do dvojitej cely nášho oddelenia, kde bolo zatvorených 25 mladých chlapcov vo veku od 14 do 16 rokov. Pochádzali z okolia Liberca /Reichenberg/ a podľa obvinenia mali byť vlkodlakmi. Boli vyvedení z cely a postavení pred naše dvere. Museli sa postaviť v dvoch radoch oproti sebe. Najprv museli prevádzať „kohútie zápasy“, potom kričať „Heil Hitler“ a navzájom sa fackovať. Od dozorcov a prizerajúcich boli k tomu povzbudzovaní a pomáhali im aj údermi obuškov. Táto „hra“ vyústila do prelievania krvi. Mladiství museli potom olizovať krv z dlaždíc. Keď to niektorý nechcel robiť, bol bitý. Niektoré z detí zvracali a iné - museli vyvracané skonzumovať. Delikventi boli donútení sa donaha zobliecť, jeden po druhom si ľahnúť na stôl, kde boli tak dlho bičovaní dokiaľ im mäso ako zdrapy neviselo na kostiach. Mučitelia sa pritom zabávali na hlúpych oplzlých vtipoch, viedli nehanebné reči a nevedeli sa zdržať od smiechu. Keď boli všetci mladí takto zmučení, odtiahli ich do pivnice a tí, ktorí ešte preukazovali znaky života boli zavesení na háky na stene a tak definitívne likvidovaní.“

„V mojej cele ležal český člen závodnej stráže Cink, ktorý pracoval v automobilovom a leteckom závode Walter, z Jinonice u Prahy. /Jinonic bei Prag/ s vysokou horúčkou. Diagnóza : Onemocnenie ľadvín. V jednej noci spadol v delíriu z postele a ostal v bezvedomí ležať na zemi. Keď som deku z jeho postele stiahol, aby som ho ňou prikryl, obsypal som sa takmer celý výkalmi. Nebola pre neho ani fľaša na močenie, ani nočník a tak všetko bolo pod ním. Zomierajúci bol vzatý do nemocnice. V jeden pekný septembrový večer bol na námestí pred Pankráckou súdnou budovou nepokojný zhluk ľudí. Časť priestoru na ktorý som na zakázaný spôsob z cely videl bolo našpikované chodcami a autami. Matky s kočíkmi sa prechádzali a školská mládež sa vyškriabala na strechy áut. Nastal neutíchajúci aplauz. Prof. Dr. Josef Pfitzner, starosta mesta Prahy bol obesený na prostrednej z troch vysokých šibeníc, ktoré stáli na čierno odenom pódiu. Pfitznera nasledovala celá rada ďalších osobností. Popravy trvali celé hodiny. 50.000 Čechov sa náruživo na tieto popravy pozeralo.

HRÔZOSTRAŠNÝ "ČESKÝ NÁPOJ"

Jediný Čech, ktorý bol volaný za svoje zločiny k zodpovednosti bol Ján Kouřil. Bol v roku 1951 spoznaný v Karlsruhe, zaistený a odsúdený na 15 rokov väzenia. V obžalobe sa udává: "Kouřil bol postrach lágru Kounitz /Kounice ?/. Na jeho rozkaz boli zajatci bití, mučení a nútení piť z vedier výkaly a moč. Zajatci boli vo všeobecnosti k obveseleniu lágrového personálu vešaní na šibenicu. Iným boli žeravým železom vypaľované na telo znamenia ako dobytku. Jedného väzňa vo vyšetrovacej miestnosti zatlačili tvárou do plnej záchodovej misy. Pritom bol nútený spievať nemeckú pieseň. Bývalý hrobár lágru neskoršie vypovedal, že počas svojej činnosti musel odtransportovať mrtvoly asi 1800 obesených a zabitých Nemcov.

Iný svedok z Postoloprt /Postelberg/ podáva toto svedectvo: "Nikto si nevie predstaviť, čo sa na Širokom dvore odohrávalo. Jeden bol fackovaný, druhý s nohami udupaný, na ďalšieho zajatca nahuckali psa, iných bili pelendrekmi na holé zadky. Zajatci sa museli biť navzájom palicami a dozorcovia dávali pozor, aby údery neboli prislabé."

Vyšší súdny sudca Dr. Franz Frever, podáva svedectvo o tomto prípade: " Raz sa pokúsilo päť nemeckých mladistvých o útek. Za niekoľko hodín boli všetci chytení a predvedení pred kapitána Marka. Pred očami celého tábora sa odohrala príšerná scéna. Trasúc sa od rozčúlenia z prenasledovania mladistvých Marek výstražne zakričal, že každý, kto prejaví nespokojnosť, alebo protest, bude zastrelený. Päť mladistvých chlapcov bolo zoblečených a začala prevýchova! Bol to odporný pohľad, ako sa Česi tlačili dopredu, len preto, aby si každý z nich mohol uderiť pár úderov. Nemilosrdné údery s palicami a bičmi odtrhávali chlapcom kusy tela. Po celom tábore sa nieslo srdcervúce nariekanie od bolesti. Krv im tiekla po stehnách a po tele. Potom bitka nakrátko prestala. Chlapci ostali otočení ku stene a vedľa nich zaujali postoj stráže. Postupne sa upokojili nervy otrasených pozorovateľov lágru.

Každý si myslel, že s touto prevýchovou a potrestaním mladistvých chlapcov je koniec. Ale to bol strašný omyl. Asi po pol hodine zobrali Česi do rúk zbrane a zaujali pri mladistvých postavenie na streľbu. Jeden člen strážnej skupiny zakričal: "Kto sa pokúsi o útek bude zastrelený tak isto ako i títo mladiství." Chlapci otočili najprv bojazlivo hlavu a potom sa otočili celí. Dvaja Česi sa postavili na krátku vzdialenosť pred prvého chlapca v rade a v okamžiku zazneli výstrely. Chlapec sa zosypal na zem. Jeho krv vystrekla a sfarbila stenu. Ostatní chlapci začali zúfalo volať a prosiť. "Pán kapitán, my to nikdy viac neurobíme". Druhý chlapec z rady sa rozbehol proti katom a chcel im zdvihnúť hlaveň zbrane dohora. Ale vrahovia výstrely zopakovali a druhý chlapec sa zosypal v ohni paľby ku zemi. Omietkový prach sa znovu zafarbil striekajúcou krvou. Ostatní chlapci sa postavili hrdinsky svojmu osudu. Tretí predtým, než mŕtvy padol na zem volal na svoju matku. Štvrtý zostal po salve stáť a pozeral nemo do hlavní zbraní a padol až po ďalšom výstrele. Aj piaty bol zastrelený. Chlapci nemali snáď ani 15 rokov. Dospelí museli vraždám bezbranne prizerať. Duševné i telesné mučenie nemalo toho dňa žiadneho konca. Do stajní na zadnej strane dvora boli privedení zasvätenci smrti. Presne, každú hodinu, po údere vežovej hodiny prišla do stajní skupina ozbrojených Čechov s palicami a bičmi a potom bolo počuť dobrých 10 minút výkriky a nariekanie bitých. Toto pokračovalo až do neskorého večera. Ani popravy zastrelením neotriasali nervy tak silno, ako toto mučenie ľudí, ktorí síce boli určení na zastrelenie alebo zabitie, ale pred zastrelením boli ešte takýmto hrôzostrašným spôsobom mučení. Denne boli väzni strieľaní a hádzaní do jám po výbuchoch granátov. Tieto jamy sa potom museli používať ako záchody!“

MASOVÉ UMIERANIE V RIEKE LABE

Neuveriteľne surový osud postihol tisíce Nemcov v Ústí nad Labem /Aussig/. Herbert Schernstein bol ako nemecký komunista v rokoch 1938 - 1945 väznený v koncentračných táboroch Terezín, Sachsenhausen a Ravensbrück. Vypovedá : "8. júla som prišiel z koncentračného tábora naspäť do Ústí nad Labem. Česi deportovali práve moju matku. Jedného dňa koncom júla, po 16 hodine vyháňali príslušníci Svobodovej gardy všetkých Nemcov z okolitých obytných blokov a z ich bytov a hnali ich do rieky Labe. Videl som ako ženy a deti mizli vo vlnách rieky. Na Ferdinandovej výšine si českí gardisti vytvorili guľometné hniezdo. Z neho strieľali do vlnami unášajúcich Nemcov. Podľa môjho odhadu prišlo takto o život asi 2000 Nemcov. Mimoriadne tvrdo a ostro postupovali Česi proti nemeckým antifašistom, ktorí boli označení červenými páskami na rukávoch .

Iný svedok udalostí spomína : " V blízkosti trhoviska a železničnej stanice prevádzali svoju činnosť najdivokejšie skupiny. Hádzali do Labe ženy i s detskými kočíkmi. Potom ich vojaci používali ako terče. Do žien bolo tak dlho strieľané, dokiaľ sa tieto nevynorili viac z vĺn. Aj do vodnej nádrže na trhovisku hádzali Nemcov. Pokiaľ sa niektorý vynoril z vody, tak ho tlačili tyčami znovu pod vodu!“

Konrad Herberstein videl udalosti, ktoré sa odohrávali na Labskom moste: " Videl som, ako stovky nemeckých robotníkov, ktorí prišli zo zmeny boli vhodení do rieky Labe. Aj ženy a deti v kočíkoch hádzali Česi do prúdu rieky. Až o 17 hodine bolo vidieť, ako sa niektorí ruskí dôstojníci pokúšali postaviť proti zúrivému besneniu davu a prevádzanému zločinu. Pomáhali im pri tom i niekoľkí uniformovaní Česi. Vtedajší český starosta z Ústí nad Labem, Vondra sa pokúšal všetkými prostriedkami zabrániť zločinom rozzúrenej zberby. Postavil sa im do cesty a takmer na to sám doplatil vlastným životom. Chceli i jeho hodiť do rieky Labe.

Iná výpoveď odhaľuje, ako českí vojaci vraždili Nemcov. Josef Grössl uviedol do protokolu: "Bol som zatknutý. Zviazali mi ruky i nohy. Trikrát ma do bezvedomia zbili a potom ma vhodili do samotky v lágru Vejprty /Welpert/. V tomto lágri bolo zastrelených už 11 mužov z roľníckeho spolku. Popravčiemu komandu velil poručík Anton Černý. Skrze náhodu som ušiel tomu istému osudu a ostal 14 dní v tábore ako sluha práve u tohto poručíka. Denne som videl ako boli ľudia týraní, zastrelení, alebo kladivami zabíjaní. Poručík osobne prevádzal popravy zastrelením. Videl som takto zabitých asi 20 ľudí. Po popravách som musel poručíkovi oblizovať čižmy, ktoré boli postriekané krvou.

Heinrich Michel spomína na koncentračný tábor Javorové údolí /Lerchental/ u Děčína. "Jedného dňa, dátum si už nepamätám bol otec i so svojím synom, ktorý sa v predošlej noci vrátil z frontu do rodičovského domu, deportovaný do koncentračného tábora. Pred bránou koncentračného tábora sa syn pokúsil o útek. Bol zastrelený dávkou zo samopalu. Otec musel naložiť mŕtveho syna na fúrik a viesť ho na fúriku do koncentráku. Počas celej cesty bol otec zastreleného syna neľudským spôsobom bitý. Bol otrasný pohľad na tento "pohrebný sprievod " ".

Elizabeth Böse vypovedá: "Jedného dňa bolo v Mladkove /Wichstadt/ hrôzostrašným spôsobom popravených 12 mužov. Boli obesení na stromoch, ktoré rástli okolo kostola. Predtým než boli obesení im boli odrezané uši a nosy. Pred popravou boli bití a hodení do vody. Medzi nimi sa nachádzal i Čech, ktorý zhotovoval zbrane pre búrlivé občianske časy. Ostatní obyvatelia obce nesmeli počas tejto tragédie opustiť domy. Náš sused, ktorý bol roľníkom si musel najprv vykopať hrob, potom bol zastrelený a do neho vhodený.

Pani Friedler vypovedá : " V Brode u Českej Lípy /Haidra/ si museli 60-ti väzni, medzi ktorými bolo veľa žien obnažiť hornú časť tela a zobuť topánky. Potom museli kľaknúť na dlažbu trhového námestia a boli obuškami českých banditov bezhlavo bití na holú časť tela a na podošvy nôh do tej doby, dokiaľ neupadli do bezvedomia. Potom boli polievaní studenou vodou a prebudení k životu, aby mučenie mohlo pokračovať. Toto týranie trvalo až do svitania. Potom boli tieto k smrti zmučené obete na Haidrovom Trhovom námestí zastrelené.

PO MUČENÍ, V JAME ZASTRELENÍ

"Zo zdvihnutými rukami museli nemeckí muži z Lanškrouna /Landskron/ 17. mája 1945 nastúpiť pred revolučný tribunál", vypovedá Július Friedel. "Prvý v každej rade musel niesť Hitlerov obraz, ktorý bol poliaty výkalmi a vedľa neho stojaci muž na rozkaz musel obraz oblizovať. Posledných 20 až 30 krokov ku stolu sudcu museli prejsť na kolenách. Pred sudcovským stolom bol každému oznámený jeho rozsudok. Potom nastal strašný vojenský trest. Nemeckí muži museli utekať cez kordón vojakov, ktorí ich počas behu neľútostne bili. Mnohí boli utopení v jazere, ktoré slúžilo ako nádrž na hasenie požiarov. Karl Piffl, stolársky majster bol polomŕtvy vytiahnutý z jazera, k smrti dobitý a na kašu rozšliapaný. Dielenský majster Reichstädter, bol do nepoznania dobitý, postavený k múru obecného úradu a zastrelený . Vrieskajúci Česi v pokluse dohnali z ulice, ktorá viedla k väzeniu, Ing. Josefa Neugebauera. Bol tak isto so zdvihnutými rukami postavený k múru. Otočenou a mlčanlivou tvárou padol skrze vystrelené guľky z automatických zbraní."

Podobným spôsobom bol ukončený aj život Ing. Otto Dietricha. Roľník Viktor Beneš skončil na tom samom mieste s odstrelenou hornou časťou lebky. To boli ľudia, ktorých som osobne poznal. Bolestivé výkriky krvácajúcich ľudí prehlušovali všetko dianie. Mŕtvi ležali v húfoch naokolo. 18. mája boli prežijúci znovu zhromaždení na námestie. V príšernom mučení bolo pokračované. Inštalatérsky majster Josef Jurenka si musel po mučení na jednom kandelábri sám položiť oprátku na krk. Tak isto skončil i úradník Robert Schwab z Horní Třešňové /Ober Johnsdorf/. Títo obaja obesení museli byť udržovaní sústavne v kolísavom pohybe. Ing. Köhler, ktorý pochádzal z Nemecka bol s veľkým hulákaním a palicami dobitý. Hrozné výkriky sa niesli po celý deň cez ináč tiché a pokojné námestie. Po tomto dni začali prevádzať Nemci masové samovraždy.

Z Chomutova / Komotau/ oznamuje Ottokar Kremer: "Strašným spôsobom boli mučení vojaci, ktorí patrili k obranným jednotkám SS. Tí, ktorí už boli dvakrát, alebo trikrát bití mali hnisajúce rany. Hnis tiekol cez košeľu a kabáty. Chrbty bezbranných ľudí boli oblepené muchami a strašne smrdeli. Týchto ľudí dávali samostatne do malej miestnosti, zvanej "Maródka". Ak ležalo osem až desať osôb na takej "Maródke", museli dobití, ktorí sa len ťažko pohybovali, vykopať dva metre hlbokú a 60 centimetrov širokú dieru. Večer, keď bola diera vykopaná, boli privedení k diere. Prvý si musel do vykopanej diery ľahnúť a bol z hora zastrelený. Na tohto mŕtveho si musel ľahnúť druhý, ktorý bol tak isto zastrelený. Tak to pokračovalo ďalej, dokiaľ nebola jama plná.

Raz, keď bolo ešte voľné miesto, priviedli tam starú ženu, ktorá mala 67 rokov. Ostrihali jej vlasy. Bola mučená, ale napriek tomu neprezradila, kde sa nachádza jej syn. Musela si ľahnúť na zastrelených do jamy. Potom dostala smrteľný zásah. Nenachádzam slová k vyjadreniu ako vyzerali ľudia, ktorí boli dvakrát bití . Videl som jedného príslušníka jednotiek ochranných oddielov SS, ktorý bol už dvakrát bitý. Nehľadiac na telo, ktoré bolo úplne dobité, jeho pohlavný úd bol v priemere asi 9 centimetrov napuchnutý a úplne podliaty krvou. Semenník hnisal a až ku análnému otvoru bolo všetko plné hnisu. Strašne smrdel. Denne takýchto obetí bolo viac a viac. Bezpečnostná stráž prinášala ľudí z vonku do lágru už polomrtvých. Potom prišiel deň masových vrážd v Postoloprtoch / Postelberg/. Veľké skupiny až do počtu 80 mužov boli zhromaždení a odvedení. Muži vedeli, čo sa im stane a čo ich čaká. Kráčali nebojácne s kamenným výrazom tváre okolo tých, ktorí ešte zostali. Ani jeden z nich neprosil o svoj život.

Poznámka : SS = Schutztaffel,- jednotka pôvodne určená k bezprostrednej ochrane Adolfa Hitlera, neskôr sa značne rozrástla a ovládla zvlášť políciu, gestapo a centrálne bezpečnostné zložky. V roku 1935 vznikli i vojenské jednotky SS, ktoré boli premenované v roku 1939 na Waffen /vafn/ SS.

DETSKÁ HLAVA V LATRÍNE

To, čo oznamuje pani M.v.W. z lágru Pohořelice /Pohrlitz/ platí vo všeobecnosti pre všetky ostatné lágre: "Najstrašnejšie a najpotupnejšie boli sústavné bitky. Bilo sa päsťami, bičmi a gumovými obuškami. Bilo sa cez deň i v noci. Žiadna noc nebola kľudná. Každú noc prichádzalo k bitkám, výkrikom, bičovaniu a k výstrelom. V noci vtrhávali Česi do lágru, odvádzali väzňov z ich priční v barakoch a do bezvedomia bili. Noc čo noc boli všetky ženy i nemocné, ale i 70 ročné znásilňované. Partizáni /gardisti/ ich po znásilnení prenechávali vojakom. Každá žena za noc bola viackrát znásilnená. Pozorovala som ako jeden vojak chcel znásilniť útle, 11 ročné dievčatko. Matka s nadľudskou silou bránila svoju malú dcérku a sama sa ponúkala vojakovi, len aby ju uchránila pred znásilnením.

Svedectvo z Modřan /Modrassy/: "Matka, ktorej kojenec zomrel od hladu, spáchala samovraždu. Jeden zo strážnikov rozkázal: "Hoďte tú špinavú sviňu i s pankhartom do latríny." Tri ženy museli mŕtvu matku i s jej mŕtvym kojencom hodiť do otvorenej latríny. Partizáni /gardisti/ potom nútili osadenstvo lágru túto latrínu používať, pretože chceli, aby túto "špinavú nemeckú sviňu s jej pankhartom" čo najrýchlejšie ako je možné, nebolo v latríne vidieť. Ale celé dni, ba týždne mohol človek ešte vždy vidieť hlavu dieťaťa a ruku matky ako vyčnievali z výkalov." V jednom baraku zomrela nečakane matka, ktorá mala štyri deti. Najmladšie malo tri roky. Český doktor, ktorý prišiel obhliadnuť mŕtvolu, hulákal na plačúce dieťa: "Čo zavíjaš ty nemecká beštia. Nič sa nestalo, zdochla iba jedna nemecká sviňa."

Pani Marta Wölfel podáva svedectvo z lágru Klaidovka: "Všetky deti do štyroch rokov zomreli na podvýživu. Bolo to cez 100 detí. Aj moje dieťa vo veku 15 mesiacov tam 12. apríla 1946 zomrelo. Tri, alebo štyri dni predtým bolo dieťa vzaté do detskej nemocnice, kde samotní českí lekári boli zdesení nad jeho zdravotným stavom. Do lágru mi bolo oznámené, že dieťa zomrelo. Keď som sa opýtala, kde je pochované, dostala som od strážnika taký úder do hlavy, že som upadla do bezvedomia. Dodnes neviem, kde pochovali moje dieťa. Ostatné ženy dopadli tak isto.

Jedna tehotná žena bola obzvlášť mučená. Keď český vojak vstúpil do baraku a tam si odpľuvol, musela si kľaknúť a jeho pľuvance lízať. V prípade odopretia, alebo zdráhania sa, bola bitá k smrti. Niekedy bola bitá tak dlho, dokedy nevykašľávala krv. Potom bola nútená svoje vlastné krvavé vývratky lízať zo zeme. Českí doktori odmietali liečiť pohlavné choroby, ktoré vznikli následkom častých znásilňovaní. Ženy o lieky úpenlivo prosili, ale nedostali žiadne. Zranení nemeckí vojaci mali hnisavé rany. V hnisavých ranách sa hemžili červy. Boli celí pokrytí malomocenstvom a jednoducho ponechaní svojmu osudu. Osoby, ktoré ešte nemali žiadnu úplavicu /dyzentériu/ boli nútení oblizovať špinavé prádlo od nemocných. Kto sa zdráhal, bol bitý tak dlho, dokiaľ neupadol do bezvedomia.

Otcovi 15 ročného chlapca sa podaril útek. Chlapec bol za tento otcov skutok bitý každý deň tak dlho, dokiaľ jeho otca zase nechytili. Potom otca zviazali a polievali vriacou vodou. Syna zviazali tak isto a musel sa na toto mučenie pozerať. Výkriky k smrti mučených mali u ostatných väzňov v tábore neblahé následky. Viedli k tomu, že sa mnohí nervove zrútili. Nervové zrútenia boli vo všeobecnosti na dennom poriadku. Česi to brali ako celkom prirodzenú reakciu a normálny stav. Je nemožné opísať všetko to, čo sa dialo. Vybrala som ako príklad len niektoré prípady.

" CISÁRSKY REZ PO ČESKY"

Pani J. Huber ďalej oznamuje: "Najstrašnejšia smrť postihla moju tehotnú susedu Kosnarsch. Jej manžel, ktorý mal amputované nohy, jej obidvaja rodičia a dcéra boli príšerným spôsobom v dome zavraždení. Tehotnej bolo rozrezané brucho. Videli sme veľkú príšernú desnú ranu. Pupočná šnúra bola omotaná okolo krku mŕtvej. Mozog nenarodeného dieťaťa bol prilepený na stene. Anne Preis, 80 ročnej penzistke žijúcej na našom hospodárstve uderil jeden z partizánov obuškom tak silne po okuliaroch, že črepiny zo skla jej rozrezali oči. Ostala slepá. V zúfalstve a bezmocnosti sa o niekoľko dní obesila. Samovraždy boli v tej dobe vo všeobecnosti pre mnohých jediné východisko. Dnes vieme, že v tom čase v celej ČSR prebiehala obrovská vlna samovrážd. Aj my sme v tej dobe hľadali v šope kyaničku purpurovú ktorou sme sa chceli otráviť. Položid, drogista, ktorý bol strašným spôsobom mučený nám radil, aby sme si žiletkou podrezali žily a tak aby sme boli ušetrení od hrôz. Ako dobre, že sme v tej dobe nemali žiadnu žiletku. Osud nás ušetril i keď sme všetko stratili, čo sme usilovnosťou za celé generácie nadobudli."

Vlna samovrážd v mnohých miestach Sudetského územia zachvátila v máji a júni predovšetkým starších ľudí. Nemci boli postavení mimo zákon. Museli byty pokiaľ ešte vôbec nejaké mali nechávať otvorené kvôli drancovateľom - rabovačom. Museli celý hnuteľný majetok a cenné veci odovzdať - od šperkov až po fotoaparát. Nemci nesmeli používať žiaden verejný dopravný prostriedok a nesmeli opúšťať svoje byty, či už na určitý rozkaz, alebo k určitým hodinám. Posielanie listov bolo zakázané. Nemci nesmeli vstúpiť do žiadnej verejnej reštaurácie, na žiadnu železničnú stanicu a do žiadneho poštového úradu. Potravinové lístky nedostávali a ak ich niekto dostal, tak lístky na mäso, vajíčka, mlieko, syr a ovocie boli vystrihnuté. Bol to rozsudok smrti pre mnoho detí. Nemci, pokiaľ neboli v koncentračných táboroch boli nútení k neplateným násilným prácam. Boli zhromaždení na mnohých miestach a potom prideľovaní a odtransportovaní ako otroci pre poľnohospodárstvo, baníctvo, alebo priemysel. Aj nemeckí duchovní nezostali ušetrení od nenávistných orgií.

Majiteľ vodnej nádrže Eberhart Hartzes z Oseku /Osseg/ vypovedá okrem iného : " Po ceste z práce naspäť do cely som musel každým druhým krokom prekračovať mŕtvych, alebo polomŕtvych ľudí. Počul som ako za stenou baraku boli zastrelení starí nemeckí muži z Mariánských Radčic / Maria-Ratschitz/ a to napriek tomu, že všetci boli členmi Kresťansko - sociálnej strany. Ženy boli strašným spôsobom bité. Po bitke boli tak opuchnuté, že nevideli na oči. Všetky ženy boli znásilňované, nakazené so syfilisom a vnútorne ťažko zranené. Keď ich Svobodoví vojaci už nevládali znásilňovať strkali ženám a dievčatám fľaše do pohlavných orgánov. Keď som v októbri odchádzal z tohto lágru tak mnoho z týchto žien ležalo s ťažkými zraneniami na ošetrovni.

Duchovný /opát/ bol znovu zatvorený, mučený a potom zase prepustený. 29. novembra 1945 napísal : "Bol som znovu zatvorený a odvezený do koncentračného tábora Duchcov /Dux/. Tam boli aj niekoľkí spoluväzni, ktorí boli mučení v Bíline /Bilin/. Zo širokého okolia Bíliny /Bilin/ boli zhromažďovaní muži a ženy na Bílinské námestie. Museli sa vyzliecť donaha. Potom museli pochodovať a boli počas pochodovania bití bičmi a palicami od obyvateľov. Muži museli liezť po štyroch ako psi jeden za druhým. Boli pritom tak dlho bití, dokiaľ sa od bolesti neznečistili výkalmi. Za ním sa plaziaci muž musel potom mužovi pred ním oblizovať zadok zašpinený výkalmi. Týranie pokračovalo tak dlho, dokiaľ mnohí neboli zabití. Medzi zabitými bol i farár z Radověsíc /Radowesitz/. Čo sa tam so ženami prevádzalo to sa kvôli sadistickej surovosti a nemorálnosti nedá ani slovami popísať.

TEREZÍN - ŽIJÚCE MŔTVOLY

Rakúsky spolkový prezident v marci 1979 položil v Terezíne veniec na pamiatku mŕtvych Židov. Myslel pri tom aj na k smrti umučených Nemcov a Rakúšanov ? Terezín po vojne prežilo len málo ľudí. Dr. Emil Siegel oznamuje v "Dokumentoch": "Z technických príčin stroskotalo usmrcovanie plynom a tak zostalo len pomalé smrteľné trýznenie. V prvých týždňoch nebola nikomu preukázaná milosť byť okamžite zabitý, alebo zastrelený. To, že budeme pomalým spôsobom mučení k smrti nám bolo povedané hneď pri privítaní : " Kto sem príde, tak tu zdochne". Tak to presne bolo. Až keď zasiahli Rusi, tak sa to zlepšilo."

Doktor patril medzi tých málo, ktorí tábor smrti prežili. Jeho svedectvo o strašných spôsoboch mučenia sa nedá ani popísať. Pre Terezín bola typická nasledujúca scéna, ako ju opisuje Dr. Siegel: "Keď v lágru vypukol škvrnitý týfus, prišiel som ako doktor na cely pre nemocných. Nemocní ležali tak husto na sebe natlačení, že nemohli ležať na chrbtoch, ale len na boku. Medzi nimi sa nachádzali i čerstvo amputovaní z posledných bojov. Najčastejšie sa jednalo o amputovanie nôh až po stehná. Viacerí mali amputované ruky až po rameno. Boli to chlapci vo veku 16 až 18 rokov prevažne členovia nacistických ochranných oddielov - Schutzstaffel. Ležali natlačení ako sardinky na holej betónovej podlahe. Narážali do seba kýpťami a obväzy boli premočené hnisom. Nepredstaviteľne smrdeli a boli oblepení hemžiacimi sa muchami. Niektorým obväzy spadli a bolo vidieť obnažené hnisajúce rany rsp. kýpte s holými kosťami. Úpenlivo prosili, aby boli obviazaní a nikdy vo svojom živote som nevidel strašnejšie muky a nekonečné zúfalstvo poznačených tvárí. Nezabudnem ako sa natlačení na zemi krčili a stále si narážali do rán. Títo chudáci uvádzali do nadšenia veliteľa tábora Průšu a jeho pomocníkov. Vyžívali sa v ich bolesti a utrpení. Ako doktor som smel previazať obväz ale nesmel som ani slovo k týmto chlapcom povedať. Pri kontrole ma držali za rameno a povedali mi, že ak čo len jedno slovo s amputovanými chlapcami prehovorím, zostanem tu okamžite s nimi. Martýrium týchto chudákov trvalo niekoľko týždňov. Videl som ich ešte raz, už ako mŕtvoly so znakmi od úderov, zvlášť na amputovaných častiach tela. Boli k smrti utýraní, umučení a podľa " patentu Terezín" udusení.

V týfusovom oddelení mali všetci 40 stupňov horúčky. V nepríčetnosti opúšťali nemocní týfusové oddelenie. Nereagovali na žiadne volanie a v krátkom čase bol celý priestor záchodov zamazaný riedkymi výkalmi. Tak isto boli zamazané matrace i samotní pacienti. K tomu sa pridalo nespočetné množstvo bĺch a kŕdeľ múch, ktoré prilietali protiľahlého oddelenia, kde boli uložení mŕtvi /z márnice/. Niektoré mŕtvoly na tomto oddelení ležali niekoľko dní. Ploštíc bolo obrovské množstvo. Pretože nebolo pre pacientov nič k pitiu tackali sa pacienti sústavne tam a naspäť na splachovací záchod, aby sa mohli zo záchodovej misy napiť trochu vody. Veliteľova dcéra Soňja Průšová bola sadistka. Povedali mi že sama umučila k smrti 28 ľudí. Ženám vytrhávala vlasy, bila ich päsťami do tváre a tĺkla do brucha. Často ich nohami pošľapala a bičovala. To mi rozprávali samotné obete. Každopádne som vedel, že vždy , keď rozčúlená zo svietiacimi očami a stlačenými perami bežala ku štvrtému dvoru, tak budú ľudia mučení, týraní a krv bude tiecť v prúdoch.

TOVÁREŇ NA SMRŤ – TEREZÍN

Zdravotná sestra, ktorá neskoršie zomrela oznámila v tábore Dr. E. Sieglovi: " Pri zápise mojich dát som bola tak týraná, že mi vyrazili zub. Manželka od jedného člena nacistickej ochrannej čaty - Schutzstaffel /SS/ bola bitá spolu so mnou. Mňa odviedli preč a manželku nacistu posadili na dýku SS. Počula som ju hrozne kričať od bolesti, keď jej špica dýky vnikala do čriev. V mojej cele som sa pred všetkými musela zobliecť donaha a znovu som bola bitá. Pretože som bola celá zastriekaná krvou, priniesli mi vodu na umytie. Nahá som musela počas celej noci stáť na zástave. Až nasledujúci deň som dostala väzeňské oblečenie. Štyri týždne po sebe som denne dostávala obuškom, trstinovou palicou, remeňom, alebo hocičím čo sa dozorcovi dostalo pod ruku 25 úderov. Bol tam aj celkom mladý strážnik. Trvale sa ma pokúšal znásilniť. Zúfalo som sa bránila. Bola som od neho bitá tak dlho, dokiaľ som neupadla do bezvedomia. Po týchto štyroch strašných týždňoch som musela so skupinou bývalých členov Schuztstaffel /Nacistickou ochrannou čatou/ ako jediná žena vyberať mŕtvoly, ktoré zomreli na týfus. Tieto mŕtvoly z predošlej doby boli hádzané do masového hrobu. Počas tejto práce som bola týraná a musela sa pozerať, ako bývalí členovia nacistickej ochrannej skupiny /Schutzstaffel/ boli bití tak dlho, dokiaľ niektorí z nich neostali ležať mŕtvi. Keď som kvôli zápachu z mŕtvol upadla do bezvedomia, bola som poliata vodou a musela som ďalej pokračovať v odkrývaní jamy. Často som sa do takého masového hrobu zošmykla a padla na mŕtvoly. Mala som na nohe ranu, ktorá sa silne zapálila. Dostala som len jednu topánku a musela som ďalej kopať. S holými rukami a bez akejkoľvek ochrany sme museli tieto mŕtvoly vykopať a každú mŕtvolu uložiť do jednej truhly. Je až neuveriteľné, že nám jed z rozkladajúcich sa mŕtvol nič neurobil."

Eduard Fritz oznamuje svoje zážitky z Terezína: " Jedného dňa som spolu s inými dostal príkaz vyprázdniť samotky, kde ležali zabití. Centimeter vysoko stála vytečená krv. Dookola ležali odrezané uši, vyrazené zuby, časti kože, vlasy z hlavy, čeľuste. Skrze rozklad krvi a neznesiteľný zápach sa umývanie ciel a chodieb stalo takmer nemožným. U niektorých vznikli po dvoch až troch dňoch strašné nádory na chrbte, krku, hlave a ramenách. Bol som odvedený na ošetrovňu. Tam som videl niečo, čo mi nahnalo strach. Pacienti boli zoblečení úplne donaha, položení na máry a dostali od doktora injekciu rýchlo pôsobiaceho jedu. Títo ľudia zomierali v priebehu jednej minúty."

Eduard Kaltofen okrem iného povedal : " Jedného dňa bolo zase privedených 100 Nemcov. Títo boli najprv orabovaní /manželské obrúčky, hodiny, zlato/. Všetko im bolo ukradnuté. Strážnici sa na tieto veci vrhli ako divoké hordy. Medzi týmito sto mužmi sa nachádzal i invalid s amputovanou nohou a barlami. Bol to vojnový invalid. Zobrali mu barly a bili ho nimi tak dlho, dokiaľ nezostal mŕtvy ležať na zemi. Niekoľko dní neskoršie museli všetci väzni nastúpiť za barakmi. 30 metrov od nášho miesta sa nachádzala piesková jama. Štyria Nemci tam priniesli svoje rakve. Potom boli prví dvaja strelou do tyla usmrtení. Po nich nasledovali ďalší. Museli sme sa na to pozerať. Skrz strely do tyla boli potom usmrtení stovky nemeckých mužov. Každú noc sme počuli u tejto jamy výstrely. Transport mŕtvol nemal žiaden koniec.

UHORKOVÝ ŠALÁT SO SKLENENÝMI ČREPINAMI

Najstrašnejšou vecou v Terezíne bol hlad. Neúprosný boj sa zvádzal o každú lyžičku riedkej polievky. Zmučený od hladu sa pokúsil raz jeden väzeň o pridanie jednej naberačky tejto žbrndy. Chcel si naplniť svoju plechovú misku touto fádnou srvátkou. Kápo to spozoroval. Donútil ho piť také množstvo pomyjí až mu polievka vytekala cez hrdlo. Ešte toho istého večera tento väzeň zomrel. Nadmerné množstvo vody mu roztrhalo črevá! Iný väzeň ukradol svojmu kamarátovi dennú porciu chleba. Toho istého večera bol zlodej veliteľom tábora pozvaný k večeri. K jedlu boli zemiaky s uhorkovým šalátom a sklenenými črepinami, špargľa so zemiakmi a malými kúskami uhlia a potom zákusok s klincami do topánok. Všetko vo veľkom množstve. Väzeň to musel skonzumovať! Toho istého večera bol mŕtvy. Veľmi začali stúpať prípady opuchnutia od hladu.

V auguste v roku 1945 sa natrafilo na masové hroby z doby nemeckých koncentračných táborov. Z nás, ktorí sme boli označení ako "ťažkí zločinci" zo samotiek, bolo zostavené povestné komando smrti. Mŕtvoly boli v hroboch zasypané chlórovým vápnom. Boli sčernené a nachádzali sa už v rozklade. Dusiaci plyn zmiešaný z chlórového vápna s hnilobným rozkladajúcim sa zápachom stúpal z masových hrobov z mŕtvol, ktoré tam boli voľne nahádzané. Pod údermi korbáčov a kopancov sme museli s holými rukami vyberať mŕtvoly z hĺbky. Dvíhali sme ich opatrne, aby sa nerozpadli a rozkladajúce sa vnútornosti nevypadli z mŕtvol. Pri tejto činnosti boli prítomní novinári. Bzučali filmovacie kamery. Bola to obrovská nafúknutá propagandistická akcia. V prudkom letnom slnečnom svetle boli mŕtvoly poskladané do rady jedna vedľa druhej. Večer nás nútili bozkávať tieto mŕtvoly. Mnohí po tomto akte zomreli na otravu z rozkladajúcich sa mŕtvol.

V noci okolo dvanástej hodiny robila službukonajúca skupina strážnikov /boli to poväčšine ožratí mladí muži vo veku 19 až 25 rokov/ svoju nočnú kontrolu po samotkách. Platil tu nepísaný zákon, že pri takejto kontrole bol jeden väzeň zabitý kovovými bičmi. Pravdepodobne to bolo pre českých strážnikov nezbedné skrátenie si dlhej chvíle, ale pre postihnutého to bola mučiaca smrteľná procedúra. Niekedy trvala pol hodiny, niekedy dlhšie. Počas tejto doby bolo celé oddelenie samotiek naplnené zúfalými výkrikmi týraného, zmiešané s brechotom psov ktorí sa vzrušili skrze hurhaj, skrze hvízdajúce údery - ktoré slepo dopadali na telo väzňa, slabnúceho hrčania zomierajúceho a zápachu teplej krvi.

Šofér nacistickej ochrannej čaty /Schutzstaffel/ Matz patril medzi obete, ktoré bité každú noc a každý deň. Ale jeho neubili k smrti. Chceli od neho vynútiť priznania. Jedného dňa bitku nevydržal. Priznal sa ku všetkému, čo od neho jeho mučitelia chceli. Vynútili si od neho cez sto priznaní vrážd na Čechoch. Ani na jednej z týchto vrážd nemal účasť. Každú noc som ho počul stonať od bolesti. Betónová dlážka bola tvrdá a chudák Matz nevedel ako si má ľahnúť. Z jeho chrbta viseli kusy mäsa a boky jeho tela boli samé rany od úderov biča. Po celom tele boli krvavé podliatiny od úderov, pästí a kopancov. Jedného rána mu po takejto hroznej noci vytieklo oko. Druhé tak napuchlo, že prestal vidieť. Skrze mnohé otvorené rany na tele dostal otravu krvi. Vytvorila sa sepsa / celkový chorobný stav vyvolaný niektorými choroboplodnými zárodkami a ich jedovatými produktmi - pozn. prekladateľa/. Jedného rána mu opuchlo stehno tak silne, že vyzeralo ako noha slona. Celé jeho telo bolo teraz tak tenké, ako telo osemročného dieťaťa. Pri nočnej prehliadke objavili jeho mučitelia jeho deformovanú nohu. Nútili ho urobiť sto drepov. Ani jeden drep jeho zmučené telo nemohlo už vykonať. Strážnici sa natriasali od smiechu. Potom ho začali biť, skákať po ňom a kopať, že lietal po cele ako kávové zrno v mlynčeku na kávu. O dva dni bol Matz mŕtvy. Jeden z nespočetných.

NÁSTUP KU ZASTRELENIU

O českých vypočúvacích metódach vypovedal Heinz Lapcyna z Moravskej Ostravy /Mährisch -Ostrau/. Aby sa vynútili priznania strkali sa väzňovi žeravé špendlíky tak dlho pod nechty, dokiaľ obeť neupadla do bezvedomia. Potom údermi pažieb a inými mučiacimi metódami preberali väzňov znovu z bezvedomia k životu. Iný spôsob ako vynútiť priznania bolo bitie obetí na holé podošvy, dokiaľ priestor medzi pätou a koncami prstov sa nestal otvorenou ranou. Aby človek ešte viac trpel, musel niekoľko dní kľačať na kolenách, dokiaľ neupadol do bezvedomia. Denné pozdravenie dozorcov väzenia bolo : "Nezdochla nejaká nemecká sviňa?"

V Hanke lágru v Moravskej Ostrave /Mährisch - Ostrau/ sa odohrávali príšerné ohavnosti. 20 ľudí muselo sústavne v jednej tesnej miestnosti spievať fašistické piesne a boli pritom latkami z plotov mlátení k smrti. Tí, ktorí prežili boli obesení. Pri denných pijatikách strážnikov väzenia museli sa mladé ženy a dievčatá zobliecť donaha a nahé obsluhovať. Boli pritom hanené a znásilňované. Staršie boli zavraždené. V lágri Hodolany /Hodolein/ to nebolo o nič lepšie. Väzni boli každý deň zabíjaní . Nikto si nebol so svojím životom istý . Ing. Keitke z Trhových Svín /Schweidnitz/ bol obesený, pretože sa proti obvyklému týraniu opovážil brániť. Apaticky s čiernou dobitou a napuchnutou hlavou kráčal ku šibenici. Mŕtvolu nechali potom celé dni vo dvore visieť a český predávač ručníkov Hunka s ešte jedným museli pred mŕtvolou kľačať. Neskôr k nim boli pripojení i niektorí Nemci. Všetci Nemci museli vo dvore kričať: "Ďakujeme našemu vodcovi".

Popravy sa prevádzali v táboroch vždy pred zrakmi prítomných väzňov. Dr. Kurt Schmidt spomína na jednu udalosť z Příbramy u Prahy /Pribrams bei Prag/. Jedného dňa boli šiesti mladí chlapci tak dlho bití, dokiaľ nezostali ležať na zemi. Potom boli poliatí vodou /túto museli nosiť nemecké ženy/ a potom ďalej bití dokiaľ neprejavovali žiadne znamenie života. Strašne zohavené mŕtvoly boli celé dni vedľa záchodov vystavené na výstrahu. Jeden 14 ročný chlapec bol so svojimi rodičmi zastrelený, pretože pichol nožnicami do jedného červeného gardistu.

Iná svojvoľná udalosť popravy z lágru Tocov / Totzau/ : Český veliteľ išiel cez rady nemeckých mužov a vyberal niektorých z nich, dokiaľ sa nenaplnil požadovaný počet 20. Vyberal predovšetkým blonďákov mladších i starších . Najprv im prikázal zobuť topánky a čižmy. Potom boli podrobení ťažkému týraniu. Boli bití bičmi a pažbami pušiek. Jeden z nich , - 17 ročný chlapec upadol do bezvedomia. Bol poliaty kýblom studenej vody a znovu privedený k vedomiu. Za ruky bol vytiahnutý do vzduchu. Keď boli muži takto dve hodiny mučení, rozkázal im veliteľ nastúpiť do dvojradov. A potom boli pred našimi očami automatmi zastrelení.

O jednom krvavom kúpeli v Náchode /Nachod/ podáva správu Adam Ehrenhard: 25. júla 1945 bolo asi 200 príslušníkov ochranného oddielu SS privezených do pivovaru v Náchode. Boli vydaní civilnému obyvateľstvu ku týraniu. Videl som na vlastné oči ako všetkých 200 mužov bolo od civilných obyvateľov hrôzostrašným spôsobom zavražených. České ženy, ktoré poznám po mene sa pritom obzvlášť činili. Príslušníci ochranného oddielu SS boli od týchto žien nožíkmi a dýkami pichaní, obuškami a pažbami zbraní zabíjaní. Telá, ktoré preukazovali ešte znaky života, boli poliate benzínom a zapálené. Musel som pomáhať nakladať mŕtvoly na autá a voziť do masových hrobov v Náchode na zámku.

KYSELINA SOĽNÁ NA RANY

Podiel žien, ktoré pri výbuchu sadizmu prišli o život je vysoký. Tisíce štábnych pomocníčiek, osvetľovačiek, zdravotných sestier i žien z domácností padli v tej dobe do priepasti hrôzy. Predovšetkým v Prahe. Amputovaný navrátilec do vlasti Walter Lohmann bol od 12. do 15. mája pridelený do pochovávacieho komanda : „Videl som mŕtvoly so strašnými zohaveniami a zraneniami. Neskoršie som počul, že mnoho živých roztrieskaných tiel bolo rozleptaných kyselinou soľnou. Mnoho žien sa muselo na tieto odporné skutky pozerať.“

Mariane Klaus: „9. mája 1945 bol môj manžel Gotthard Klaus, 66 ročný na policajnej stanici. Naposledy som ho videla 10. mája o 4 hodine ráno. Jeho tvár mala hrče veľkosti pästí, nos a ústa boli len skrvavená beztvará masa. Ruky mal silne opuchnuté. Z diaľky som videla ako jeden policajt bil bičom do tváre dvoch ľudí ochrannej jednotky Schutzstaffel /SS/, dokiaľ sa skrvavení nezrútili. Potom im nohami skákali po bruchu, dokiaľ z nich nestriekala krv. Chytili ich za nohy a ťahali po schodoch. Videla som, ako istú ženu, ktorá pomáhala u vojska, kameňovali tak dlho, dokiaľ neupadla do bezvedomia. Potom ju obesili na roletu jedného obchodu. Bola som svedkom ako v revolučný deň zavesili člena Schutzstaffel za jednu nohu na stlp verejného osvetlenia a ako od hlavy dohora horel.“

Helena Burger spomína : „ 9. mája som bola odvedená k odstraňovaniu barikád na uliciach Prahy. Moja pracovná skupina pozostávala z 20 žien. Museli sme si kľaknúť. Potom nám boli bajonetmi odrezané vlasy. Museli sme sa zobuť, stiahnuť pančuchy a ísť bosé. Pri každom kroku a každom pohybe sme boli latami a obuškami neľudsky bité. Keď niektorá žena padla na zem, bola pošliapaná nohami, pováľaná vo výkaloch, alebo hádzali do nej kamene tak dlho, dokiaľ neostala mŕtva. I ja som upadla niekoľkokrát do bezvedomia. Poliali ma vodou a musela som ďalej pracovať. Keď som zomdlela, pocítila som strašnú bolesť na ľavej strane tela. Skrze kopanec, ktorý som dostala mi boli zlomené dve rebrá. Počas jedného môjho bezvedomia mi bol z päty odrezaný kus masa, asi 4 cm veľký. Toto týranie trvalo celé poobede. V mojej skupine boli i vysoko tehotné ženy a kojace matky, ktoré boli tak isto týrané a zneužívané. To, čo tieto ženy vytrpeli, sa nedá ani vysloviť.“

V koncentračných táboroch sa so ženami jednalo ako so zverou. Každý prišiel a vybral si tú, na ktorú mal chuť. Ak matkine deti kričali, boli násilím a bitkou privedení k mlčaniu. Česi, ale samozrejme i Rusi si nedali ani toľko námahy, aby ženy odviedli na iné miesto, ale znásilňovali ich pred očami detí a pred očami všetkých obyvateliek baraku. Neexistoval žiaden perverzný spôsob, ktorý by na týchto ženách nebol prevedený! V podstate bolo samozrejmé, že každý Čech, alebo Rus si mohol vybrať a odviesť nemeckú otrokyňu. Obeť zostávala u neho dva až tri dni, ale často i osem dní. Počas noci bola i 15 krát znásilnená. U väčšine týchto žien boli potom zistené pohlavné nemoci. Rusi ich nakazili strašnou sibírskou pohlavnou nemocou. Nemecké ženy zbytočne prosili o lieky. Žiaden Nemec, ani žena ani dieťa nemohlo očakávať lekárske ošetrenie. Nevysloviteľný, neopísateľný a nekonečný bol žiaľ matiek, ktoré museli nechať svoje deti v lágru zomrieť od hladu, alebo tých, ktoré boli od matiek vytrhnuté a zavraždené. Drastický bol osud tehotných žien, ktoré upadli do inferna nenávisti.

Aspoň jeden príklad: Ernst Schorz z Moravskej Ostravy /Mahrisch - Ostrau/ spomína na posledné slová svojho zomierajúceho priateľa Ernsta Krischku. Jeho žena, ktorá bola v 8 mesiaci tehotenstva sa musela v Hanke lágru nahá postaviť ku stene a potom bola obuškami tak dlho bitá, dokiaľ nepotratila a sama nezomrela. Krischka, ktorý bol dlhý čas v Hanke lágru mu rozprával okrem iného i to, že bol svedkom ako jednu ženu s rukami a nohami vzadu zviazali, vytiahli ju na stenu a s nožíkom jej odrezali prsia. Nebola jediná, ktorá bola takto usmrtená. V dokumentoch sa spomínajú i niektoré pozitívne správania sa Rusov. Žiaľ veľmi negatívne sa zachovala časť českého katolíckeho duchovenstva. Istý duchovný v jednej dedine zakázal Nemcom návštevu kostola. Odopieral požehnanie mŕtvym. Mŕtvi boli zahrabávaní ako psi pri plotoch,v rohoch cintorínov a pod.

ODREZANÉ UŠI, VYTRHNUTÝ JAZYK

Čo sa odohrávalo v malých mestečkách, to opisuje dekan Jan Peschka z Hornej Lipky /Oberlipka/ : "Bolo celkom bežné, celé hodiny, alebo celý deň niekoho mučiť, týrať a potom zastreliť. 22. mája 1945 o 07.00 hodine ráno", oznamuje dekan, "prišli autobusy s ozbrojenými partizánmi a prehľadávali každý dom. Všetci muži boli s rukami zdvihnutými dohora zhromaždení na námestie. Potom boli vodení do kancelárie mestského úradu. Česká komisia určovala pre každého predvedeného počet od 50 do 200 úderov so železným prútom, alebo bičom. Mnohí boli od bolesti pomätení a trvalo im celé hodiny, než sa doplazili domov. Zabití boli : Vedúci nemeckej mládeže Adolf Pospischil a mladý vojak Ernst Pabel z Dolnej Lipky /Niederlipka/, ktorého napadli na ceste. Pri požehnaní mŕtvych som nadvihol celtu, ktorou boli mŕtvoly prikryté. Hlava a horná časť tela bola roztlčená na krvavú masu". Dekan ďalej menoval mená občanov, ktorí boli k smrti dobytí.“

"Učiteľova žena", oznamuje dekan "musela spievať nemeckú pieseň a pritom si kopať hrob. Opití partizáni nevedeli presne zamieriť. Žena dostala dávku do brucha a ešte živá padla do hrobu. Zhora ju potom dobili niekoľkými výstrelmi z milosti. Mnoho prizerajúcich padalo pri tom do bezvedomia. Pred popravou bola prevedená prítomným osobná prehliadka. Všetkým boli odobraté hodinky, bižutéria, šperky a cennosti. Nemci boli internovaní na školskom dvore. Po návrate z nútenej dennej práce boli večer odvádzaní na "večernú gymnastiku", to jest na týranie a mučenie. Počuli sme výkriky bičovaných. Takmer každý deň bol niektorý z nich zabitý. Jedného dňa sa na to díval ruský major z okna školy a urobil tejto "večernej gymnastike " koniec.

"V Dubí" /Eichwald/ oznamuje dekan, "boli 12-ti ľudia po strašnom mučení obesení na lipách pri kostole. Medzi nimi bol riadiaci učiteľ Pischel, starosta dediny Hentschel, stolársky majster Safar - pretože prijal nemecké meno. Riadiacemu učiteľovi Pischlovi boli opálené fúzy, odrezané uši a nos, a vytrhnutý jazyk. Aj v Českých Petroviciach /Böhmisch - Petersdorf/ boli asi 15-ti ľudia ubití k smrti. Osem roľníkov", povedal dekan, "boli v Lipke u Vimperku /Winterberg/ zastrelených. Pred svojou popravou boli podľa výpovedi svedkov vyzvlečení do naha, zviazaní a strašne bití. Ich výkriky bolo počuť do veľkej diaľky."

Obuvníkovi Winklerovi a jeho žene sa podarilo prejsť hranice. Ale v noci prišli naspäť, pretože si chceli zobrať ešte nejaké oblečenie. Boli chytení a hrozne bití. Od bolesti strašne kričali. Potom boli hnaní až do Králikov /Grulich/ a zatvorení osem dní v pivnici Schilerovej tlačiarne. Znovu boli strašne mučení a týraní. Králičania, ktorí prišli s nimi do styku, videli ich krvou podliate oči, napuchnuté tváre a takmer zdivočený pohľad. Potom boli na okraji cintorína spoločne s murárskym predákom Bertholdom Seifertom a vodcom roľníkov Richardom Hentschelom zastrelení. Na túto popravu sa musela pozerať celá dedina od osemročných detí všetci so zdvihnutými rukami.

V Javoříčku /Javoricka/ zhromaždili partizáni všetkých nemeckých občanov z okolia, nahnali ich do hájovne a Busaerovho zámku, kde ich zavraždili. Deti boli odvedené do pivnice bývalého činžového domu a v pivničných priestoroch zastrelené. Mŕtvoly zastrelených detí boli od vrahov postriekané marmeládou, ktorá bola uložená v sklade. „Tí, ktorí sa vrátili do svojej vlasti“, oznamuje dekan, "boli od Čechov jednoducho zastrelení a zahrabaní na poli, alebo v lese. "Jedného dňa v máji 1945 sa u mňa zastavili dvaja vojaci z Rakúska. Radil som im, aby pokračovali v ceste len v noci. Počas dňa sa majú radšej ukryť. Pravdepodobne si nevzali moju radu k srdcu. Keď som bol večer zavolaný k požehnaniu mŕtvych na cintorín, našiel som ich pri múre cintorína zastrelených.

ROZKÚSKOVANIE ZA ŽIVA

I keď bolo vyháňanie v plnom prúde, v lágroch sa ešte stále usmrcovalo. V jednej publikácii Benešovej politickej strany bolo v lete v roku 1945 napísané: „Nie sú žiadni dobrí Nemci. Sú len zlí a ešte horší“. Tento český otec, ktorý svoje deti vychovával k nenávisti proti Nemcom nebol len zlým národovcom, ale aj zlým otcom. Nenávisť platila aj pre nemeckých antifašistov. Hubert Schernstein z Ústí nad Labem /Aussig/ napríklad v Dokumentoch vysvetľuje : „Češi prevyšovali mne známe metódy nacistických koncentračných táborov.“

Samozrejme, že nebol braný žiaden ohľad ani na členov Sudetonemeckej socialistickej strany ! Ako sa darilo samotným ľavicovo radikálným členom nemeckej revolučnej gardy, to udal do protokolu Johan Partsch z Bruntálu /Freudenthal/ : „24. júna 1945 sme boli v Andělskej Hore /Engelsberg/ zaistení od členov nemeckej „revolučnej gardy“, odvedení do lágru a deň a noc od Čechov bití. Bitku opakovali v polhodinových intervaloch šesť až sedemkrát za noc. Boli sme od bitky do nepoznania zohyzdení. Najhorší bol 4. júl 1945. V tento deň začala bitka veľmi zavčasu. 25 väzňov potom muselo vykopať jamu. Všetci sme sa museli zhromaždiť okolo jamy. Potom bolo dovedených 20 mužov z jedného baraku. Museli sa zobliecť do polovice tela. Desať z nich si muselo kľaknúť pred dieru. Desať Čechov so samopalmi ich zastrelilo a hodilo do jamy. Potom následovalo ďaľších desať. A tak to išlo ďalej. Medzi tými, ktorí boli zastrelení bol aj riadiaci učiteľ z Anjelskej Hory /Engelsberg/ Hermann Just, ktorý bol jeden z veľmi ľavicovo stojacich sociálných demokratov, ďalej rádioodborník Fochler z Bruntálu /Freudenthal/, ktorý bol členom antifašistickej revolučnej gardy a roľník Zimmermann zo Suchého Zejfu /Dürrseifen/, ktorý bol za svoju antifašistickú činnosť v nacistickom koncentračnom tábore. Hrobár Gustav Riedel bol v prvej skupine ktorú zastrelili. Nebol usmrtený, len zranený. Po troch minútách sa zdvihol z jamy a prosil ešte o jednu ranu. Jeden z Čechov do neho ešte raz strelil zo samopalu. Ale Riedl nemohol zomrieť. Po niekoľkých ďaľších minútách sa znovu zdvihol z jamy. Znovu do neho strelili dávkou zo samopalu. Tentoraz zostal mrtvy. Mimo iných som stretol v lágri i viacero ľudí z revolučnej gardy. Aj tých, ktorí ma zaistili.

V tejto explózii násilia a nezmyselnosti bolo zabíjanie niečo ako náladová hra. V lágre Adolfovice /Adelsdorf/ bol veľmi často každý šiesty po odpočítaní bez oznámenia dôvodu zastrelený . Bez ohľadu na osobu, bez ohľadu na svoje previnenie. Bola to proste čistá záľuba v zabíjaní. Strážnici sa zabávali na hrozných žartoch. Jeden nemecký doktor, ktorý sa v tomto lesnom tábore nachádzal, bol po celom tele jedna hnisajúca rana. Nechodil, ale ťahal sa, či presnejšie povedané - plazil sa ťažkopádne po zemi. Chodiť už dlhú dobu nemohol. Iní väzni mu museli vylizovať jeho rany plné hnisu. Často boli väzni nútení jesť vlastné výkaly a museli si oblizovať pohlavné orgány. Niektorí psychicky slabší v tomto lágri sa v noci obesili na nosníky v barakoch. Nemohli toto týranie ani telesne, ale ani duševne zniesť. Aj trest namočenej hadry vo výkaloch bol u Čechov zvlášť obľúbený. Doktor Karl Gregor udáva:“ Vždy, keď som pri úderoch stonal, alebo kričal od bolesti, strčili mi do úst hadru namočenú v ľudských výkaloch.“

Otto Patek zažil v lágru Jáchymov /Joachimsthal/ po strašnom mučení nasledovné : Udává : „V noci z 5. na 6. júna 1945 okolo 22 hodiny prišlo 11, alebo 12 Čechov k nám do miestnosti, ktorá slúžila predtým ako tanečná sála. Priniesli lavicu s dekami. Deky zavesili na okná . Ako prvého chytili hodinára Hohanna Müllera z Jáchymova /Joachimsthal/. Zvalili ho na lavicu a za živa mu odrezali nožom obe uši. Potom mu za živa vypichli oči, strčili mu dýku do úst a vylomili mu zuby. Skrze prehnutie cez lavicu mu zlomili rameno a obe nohy. Pretože napriek tomu hroznému týraniu ešte stále žil, uviazali mu dvakrát kábel okolo krku a ťahali ho po sále dookola, dokiaľ mu nevytiahli krk a telo prestalo ukazovať akékoľvek známky života. Pri tomto ťahaní dookola sa postavil jeden Čech na telo, aby ho čím viac zaťažil. Zohavená mrtvola bola len kus neforemnej masy. Bola zabalená do môjho kabáta a položená do stredu sálu. Podľa tohto spôsobu a metódy bolo tejto noci zabitých ešte šesť ďaľších, z toho traja ríšski vojaci. Vždy, keď bol niektorý z nich k smrti utýraný, boli sme my ostatní prítomní v sále bití gumovými obuškami. Tí, ktorí boli týmto spôsobom vraždení strašne kričali, pretože boli vraždení a zabíjaní pri plnom vedomí! Skrze tento otrasný zážitok sa traja inhaftovaní zbláznili. Ja som sa sám z toho, čo som videl nervovo zrútil.

STRELA DO TYLA LIEČENÁ MOČOM

Otec Reichenberg spomína okrem iného i na prípad istého Sudetského Nemca, ktorý sa vysťahoval do Francúzka. Vo vojne v roku 1939 bojoval po boku francúzskej armády. V roku 1940 bol preto Nemcami daný do koncentračného tábora Schrimek vo Francúzku. Na začiatku prenasledovania v roku 1945 sa mohol po Prahe voľne pohybovať. Tu je jeho správa: „Mnohým ženám boli vytrhnuté deti z náručia a pred očami matiek rozbíjali hlavy detí údermi o múr. Ženy, deti a muži boli zavesení za nohy. Pod nimi boli zapálené kotúče celuloidových filmov a ľudia boli tak za živa upaľovaní. Iným boli dané slučky na krk, boli priviazaní za auto a ťahaní. Buď boli zadusení, alebo ťahom usmrtení. Iní boli zase kameňovaní a k smrti utýraní. Neprenasledovali sa nacisti - prenasledovali sa Nemci. Videl som v tej dobe i Nuselskú školu. V pivniciach tejto školy sa dalo doslova plávať v krvi. Na mnohých mŕtvolách bolo vidieť po výstrele dieru v tyle. 11. mája 1945 som bol zaistený v Prahe 12. Na policajnom riaditeľstve boli ľudia popravovaní ako na bežiacom páse. Niektorí muži boli vyvolávaní z ciel. Na dvore pod dozorom policajtov boli zabíjaní do tej doby, dokiaľ istý vysoký policajný funkcionár s veľkým krikom prehlásil, že s vraždením sa musí konečne prestať.

Vo väzení som stretol podplukovníka Furmana, ktorý skrze svoju intervenciu zachránil jednu českú rodinu pred koncentračným táborom. Okrem neho sa tam medzi väzňami nachádzal aj istý pán Ing. Schenk. Od nemeckého zvláštneho súdu v Prahe bol v roku 1939 odsúdený k 10 rokom väzenia a prepadnutia celého svojho majetku za to, že vo svojom podniku tajne zamestnal dvoch Židov. Tento Schenk strávil šesť rokov v jednom veľkom koncentračnom tábore v Nemecku - až do svojho oslobodenia. Po svojom oslobodení skrze americkú armádu sa vrátil naspäť do svojho rodného mesta Prahy. Nahlásil sa u pražskej polície a bol ihneď zaistený a zatvorený. Neskoršie bol usmrtený. Vo väzení som bol s jedným nemeckým vojakom, ktorého strelili do tyla. Strela mu prerazila lebku a vyšla skrze ústa. Mal roztrieskanú celú spodnú čeľusť. Pretože ešte žil, dali ho do jednej cely, kde sa podarilo známemu pražskému chirurgovi Dr. Röslerovi mu zachrániť život. Liečil ho tak, že mu ako liečebný prostriedok dával moč na verckovku a viackrát cez deň mu to prikladal na ranu. Živil ho riedkou polievkou, ktorú mu dávali na celu.

UKRUTNÝ ROZKAZ VYDANÝ V NOCI

Pozrite sa prosím, čo ste vo svojej vlasti s usilovnosťou a láskou vytvorili. To je váš svet. Predstavte si teraz vydanie satanského rozkazu, ktorý vás donúti toto všetko, čo ste s usilovnosťou vytvorili, behom 10 alebo 15 minút opustiť. Môžete si zobrať len to, čo odnesiete v rukách. Nič viacej. Cennosti a šperky musíte odovzdať lupičom. Musíte odísť so svojimi deťmi navždy ako žobráci. Tieto nevýslovné hrôzy postihli tri milióny Sudetských Nemcov a celkove bolo podobným spôsobom postihnutých 15 miliónov Nemcov. O týchto skutočnostiach sa dodnes nesmie hovoriť. Rozkazy na vyhnanie boli rôzne. Spoločná bola len neľudská duševná hrôza.

Niektoré príklady z rozkazov na vyhnanie: 14 júna 1945 o 22 hodine po zákazu vychádzania pre Nemcov bol napríklad v Českej Lípe vydaný a rozšírený následujúci rozkaz vojenskej jednotke v nemeckej a českej reči /Nemecké obyvateľstvo, ktoré už spalo sa o tom dozvedelo samozrejme až ráno, 15 júna/ : „Obyvatelia nemeckej štátnej príslušnosti v mestskom obvode Česká Lípa / Böhmisch -Leipa /, Stará Lípa / Alt Leipa / a Mimoň / Niemes / bez ohľadu na vek a pohlavie opustia 15. júna 1945 o 5 hodine ráno svoje byty a budú pochodovať cez Krížnu a Pivnú ulicu na zberné miesto pri pivovare v Českej Lípe. Každá osoba na ktorú sa vzťahuje vyhláška môže so sebou zobrať : a./ potraviny na 7 dní a b./ najnutnejšie veci pre svoju osobnú potrebu v takom množstve, ktoré si môže sama odniesť. Cennosti ako zlato, striebro a všetky z týchto kovov zhotovené predmety /obrúčky, brože a pod./, zlaté a strieborné mince, vkladné knižky, životné poistky, peniaze v hotovosti s výnimkou 100 ríšských mariek na osobu, tak isto fotoaparáty a iné cennosti sa musia položiť do vreca, alebo do papierových vriec so šnúrkou a napísať presný zoznam vecí, ktorý sa musí s vrecom odovzdať.“

A teraz prišlo kruté vyhrážanie: „Upozorňujeme na to, že odovzdanie majetku iným osobám za účelom uschovania vecí bude prísne potrestané.“ V rozkaze, ktorý bol vydaný v Krasliciach /Kraslice/ bolo napríklad napísané, že osoby, ktoré sú určené na odtransportovanie, majú svoj byt zanechať v najlepšom poriadku. Povolená je 10 kilová ručná batožina. Ostatné veci majú ostať v byte a dome na mieste. Batožina nesmie byť zabalená do koberca, alebo povlakov. V rozkaze sa potom hovorilo o osobných prehliadkach a o ťažkých trestoch za nedodržanie rozkazu. Ako zvláštna bezočivosť pre ženy z domácnosti obsahovala vyhláška nariadenie, že postele zanechané rabovačom musia byť prevlečené do čistého prádla.

AMNESTIA PRE VŠETKÝCH ZLOČINCOV

Zdokumentovanie o vyhnaní Sudetských Nemcov je možno prirovnať k lavíne hrôzy v ktorej sa človek takmer zadusí. Stojí to veľa premáhania prečítať všetky výpovede ľudí, ktorí tento čas hrôzy prežili. Pritom sú všetky tieto výpovede, ktoré boli od roku 1945 zhromaždené vecné, podstatné a odmerané /nenapísané na citovom podklade/. Už aj preto, pretože vyjadrenie pre beštialitu Čechov a týranie, ktoré mučeným spôsobovali, sa nedá slovami vypovedať. Pri samotnom posudzovaní udalostí vystupujú do popredia dva momenty javu :

1. Spontánne orgie zabíjania neprepukli v tak obrovskej miere a rozsahu v tejto zvrhlej podobe sami od seba, ale boli pripravené dopredu. Vyhnanie Nemcov bolo už od roku 1942 systematicky pripravované. Wenzel Jaksch, sudetonemecký vodca socialistov to vedel a oddelil sa preto od Beneša do izolácie. Keď nemecká porážka bola zjavná, oznámil Beneš vo svojom prejave v rozhlase otvorene likvidovanie Nemcov v Československu. Od 5. mája vyzýval bez prerušenia rozhlasový vysielač Praha české obyvateľstvo k zabíjaniu Nemcov a drancovaniu ich majetku. A české obyvateľstvo vzalo túto výzvu veľmi vážne. A tu vystupuje do popredia druhý bod udalostí:

2. Účasť najširšieho okruhu českého obyvateľstva na masových zločinoch. To vychádza na svetlo zo všetkých výpovedí. V dekrétoch boli udelené k ľudskému vraždeniu, zabíjaniu a rabovaniu zákonné dôvody. Boli povolené všetky zločiny proti Nemcom . V nariadeniach sa hovorilo: „Každý druh jednania, ktoré slúži ako odplata za činy okupantov a ich pomocníkov bude hodnotené ako beztrestné, správne a právne zaručené - i keď ináč podľa zákonov štátu a právneho poriadku by bolo toto jednanie trestné a prísne potrestané!“ Proti Nemcom bolo teda všetko povolené! Bolo s nimi jednané horšie ako s dobytkom na zabitie. Dekréty dali zelené svetlo pre masové zabíjanie, pričom všetok pohyblivý i nepohyblivý majetok Nemcov a tiež Maďarov bol skonfiškovaný. Išlo to tak ďaleko, že ľudia na vlastných hospodárstvach takmer zomierali od hladu, pretože si nesmeli vykopať ani zemiaky, ktoré si sami zasadili.

Masové týrania a vraždenia v niektorých častiach republiky v júli 1945 ochabli, ale pokračovali ďalej v nezmenenej podobe v koncentračných táboroch aj v roku 1946. Najhorší diabli v ľudskej podobe boli takmer všetci mladí vojaci revolučných gárd pána Svobodu, neskoršieho prezidenta Československa. Komunisti a českí nacionalisti sa pretekali pri vynachádzaní vždy nových spôsobov mučenia. Rok po ukončení vojny neprestali zabíjania a vraždenia. Dokumentácie ohľadne vyhnania Sudetských Nemcov pokračujú ďalej v mnohých prípadoch ešte v roku 1946, kedy dochádzalo k masovým popravám zastrelením v koncentračných táboroch. V tomto čase sa ale popravy už neprevádzali pred očami verejnosti. Pokiaľ Rusi, ako to vyplýva z výpovedí, sa občas postavili do cesty proti beštiálnej zúrivosti Čechov a tieto beštiality zakázali, existuje len mizivo málo výpovedí o tzv. „dobrých skutkoch“ Američanov.

Pani Eleonóra Hochberger z Kozolup u Plzně /Kosolup bei Pilsen/ vypovedá, že revolučné gardy sa najprv chovali veľmi zdržanlivo. Až keď spozorovali, že od Američanov sa nemusia obávať žiadneho zákroku, a môžu so Sudetskými Nemcami robiť čo sa im zachce, nastalo martýrium, zabíjanie a prenasledovanie aj v americkej zóne obsadeného územia. Pani Hochberger, ktorej muž bol vo väznici Bory umučený k smrti, vypovedá o jej zúfalých pokusoch u amerického veliteľa obdržať pomoc a intervenciu v tejto veci. Nenechali ju ani dohovoriť. Jeho tlmočník jej chladne povedal: „My Američania sme neprišli preto, aby sme pomohli Nemcom, ale preto, aby sme Čechov od Nemcov oslobodili. Čo títo s vami robia, to je nám úplne jedno.“ Na amerických miestach sa vedelo o masakroch a cynicky sa to komentovalo so slovami: „Nie vrahovia, ale zavraždení sú si vinní.“

V časopise „Tragedy of a People“, ktorý bol vytlačený v roku 1946 v New Yorku, píše kapitán Mike Short: „Tu v Sudetskom území je to strašné. České ukrutnosti presiahli všetky hranice. Nesmieme sa na žiaden spôsob do toho miešať, práve naopak - máme z hora rozkazy všetko povoľovať, čo Česi činia.“ Napriek tomu v americky obsadených častiach územia nedosiahli prenasledovania až takého rozmeru, ako v ostatných častiach Československa. Vo veľmi málo prípadoch sa vyskytli i výnimky, kde zasahovali aj Američania, ale sú to výnimky veľmi zriedkavé.

DOSLOV K SLOVENSKÉMU PREKLADU

Židia vymysleli pre svoje utrpenie výraz Holocoaust. Aký výraz by sa mal použiť pre všetko to neľudské zaobchádzanie, ktoré používali boľševici, komunisti a iní diktátori ? Holocaust na druhú, alebo Genozidium najvyššieho stupňa ? Ľudia boli týraní, popravovaní za banálnosti a nikto sa nad tým nepozastavil. V roku 1979 som previedol krátky Nekrológ pri rakve zomrelej 81 ročnej ženy na cintoríne. Pretože som k Nekrológu nemal štátny súhlas, urobili mi domovú prehliadku, zobrali celý majetok. Proti domovej prehliadke a zobratiu vecí som písomne protestoval. Označil som prokurátorov, ktorí dali súhlas k domovej prehliadke za služobníkov satanových. Očakával som, že sa títo ateistickí, komunistickí a boľševickí prokurátori nad týmto výrazom zasmejú. Opak bol pravdou. Títo sa urazili a neúmerne mi zvýšili trest. Musel som ho celý odpykať. Po roku 1991 som bol rehabilitovaný. Trest za Nekrológ mi odpustili. Trest za to, že som ich označil za Služobníkov diabla - nie a súdili ma za neho znovu. Ako rakúsky občan som dostal trest 8 mesiacov väzenia. Až dnes viem príčinu tohto môjho Holocaustu. Viac ako polovica komunistických prokurátorov Krajskej prokuratúry sú pravidelnými návštevníkmi istého templu. A ľudia navštevujúci templ v existenciu satana veria o čom som ja v dobe, keď som ich označoval za služobníkov satana diabla nevedel. Preto tá obrovská nenávisť, ktorá ma prenasleduje celé roky až dodnes i tu v samotnom Rakúsku. Na každom kroku dostávam tvrdo a nekompromisne pociťovať, že som sa previnil pred globalizátormi a označil ich za služobníkov satana diabla.

Jozef Vaškovič

 

Najnovšie číslo

Podporte referendum

Anketa

Prispejete na verejnú zbierku na sochu panovníka Rastislava?
 

Rodný dom ThDr. Tisa

» PayPal transfer «
Výška Vášho príspevku:
* Vyberte čiastku a kliknite na tlačidlo vyššie „Oprava Tisovho domu“

Komu prispievam?
Ako prispieť cez PayPal?

Zábavná Anti SME kampaň

No images