Národ.sk
Zamyslenie na november PDF Tlačiť E-mail
Napísal Miroslav Šuňal   
10.11.2015 20:11
Viacerí, ktorí tento článok čítate, si istotne spomeniete na udalosť, ktorá sa odohrala niekedy začiatkom decembra v roku 1989. Presný dátum si už, žiaľ, nepamätám. Bolo to vo chvíľach opojenia, vo chvíľach skutočnej slobody, jednotnosti a eufórie, ktorá však bola postupom času dôkladne prispôsobená mocným tohto sveta. I tak veľmi rád spomínam na tieto dni, pretože vtedy sme všetci očakávali niečo nové, nepoznané, bol to pre všetkých akýsi nový impulz do života.

S príchodom pomyselnej slobody sa v hraničnom pásme na Devíne najprv spoločne strihali ostnaté drôty, ktorého kúsok máme dodnes odložený vďaka môjmu otcovi. Už o niekoľko dní neskôr sa zorganizoval masový pochod cez otvorený hraničný prechod v Petržalke. Na tomto pochode, do blízkej rakúskej dedinky Wolfsthal, sa vtedy zúčastnilo odhadom niekoľko desiatok tisíc ľudí. Išli sme aj my, celá rodina. Tá eufória sa nedá ani opísať. Bol to skutočný pocit slobody po prekročení štátnej hranice pre všetkých obyčajných ľudí, ktorí dovtedy žili za ostnatým drôtom. Pamätám si, že moja mama mi vtedy ako 17 ročnému študentovi nabalila dva hrnčeky, na ktorých boli vyobrazené srdiečka s tým, aby som tieto venoval komukoľvek z navštívenej obce Wolfsthal. Po príchode do obce som tak učinil a neznámych rakúskych susedov som obdaroval. Pamätám si aj na ich schone dank a úsmev na tvárach.

Samozrejme až neskôr som začal vnímať gesto, ktoré spravila moja mama prostredníctvom mňa, svojho syna. Avšak toto jej gesto v dnešných súvislostiach chápem ako prorocky geniálne a ľudské. Vtedy, keď pred 26 rokmi tiahla masa ľudí touto malou dedinkou, nik z nás netušil, že raz budú tiahnuť masy ľudí Európou. Mimochodom, tiež na západ Európy. No na rozdiel od tých dnešných, sme sa všetci vrátili do tepla svojich domovov, správali sme sa priateľsky, nenatŕčali sme ruky a práve naopak, obdarovali sme hostiteľa. Nebol som sám.

Práve preto, na margo mojich slov, ma nedávno zaujala jedna jediná kratučká veta, ktorá bola akoby mimochodom zverejnená v článku o imigrantoch na chorvátsko –slovinskej hranici, ktorý zverejnil denník Pravda. Je to vyjadrenie sýrskeho utečenca, ktorý s matkou, manželkou a troma deťmi migruje. Ten povedal: „Bola strašná zima. Jediný spôsob, ako sme mohli utíšiť plačúce deti a dať im zabudnúť na chlad, bolo sľúbiť im, že keď dorazíme do Nemecka, dostanú všetky bábiky Barbie, ktoré budú chcieť.“ Stovky tisíc imigrantov smerujú do Nemecka, akoby táto krajina bola zemou zasľúbenou, kde lietajú pečené holuby priamo do úst. Títo ľudia nemajú nič, absolútne nič a sú odkázaní len na pomoc Európanov. Vo svojej naivite sú presvedčení, že sa zo dňa na deň, a to podčiarkujem – bez práce, stanú rovnoprávnymi občanmi s tými, ktorí sú doslova prinútení akceptovať ich vo svojej vlastnej krajine. Samozrejme je mi jasné, že takéto zmýšľanie je scestné a prinajmenšom pomýlené. Imigranti okrem svojich rodín prinášajú so sebou aj svoje kultúrne a náboženské zvyky. A tie sú od tých našich, európskych, diametrálne odlišné, niektoré dokonca právnymi normami neakceptovateľné. To však tento cudzí element na európskej pôde nezaujíma. Samotná podstata celej imigračnej vlny sa skôr či neskôr preukáže sama. Položme si však otázku. Je v tej jednej vyslovenej vete vyjadrená podstata sociálneho problému imigrantov? Je dobre známou skutočnosťou, že štáty, v ktorých prevažuje islamské náboženstvo, sa všemožne stránili a stránia všetkej západnej kultúry a pakultúry. Kokakolizácia islamských štátov bola a je rokmi predstaviteľmi týchto štátov úspešne odrážaná. Pretože ak niektorým migrujúcim obyvateľom jediné čo chýba, je bábika Barbie a západná pseudokultúra, potom ich osobne ľutujem. Aj primitívne kmene kdesi v Afrike či Južnej Amerike dali kolonizátorom všetko za pár trblietavých príveskov a dnes už tieto kmene neexistujú. Potom ich migráciu môžem s kľudným svedomím nazvať cestou za pozlátkom, ktoré si kdesi vysnívali. Svoj sen však mali aj dosnívať so zistením, že pod pozlátkom sa neskrýva nič, čo by im vo vlastnej domovine, z ktorej utekajú, chýbalo. Tu v Európe ich čaká možno väčšia bieda a starosti, než mali doma. Mnohí utekajú bezhlavo a svoje rozhodnutie už určite ľutujú. Zasľúbená Európa totiž neexistuje. Presadzuje sa tu iba tvrdý a dravý liberálny kapitalizmus, ktorý nikomu nič zadarmo nedaruje. Ani biednym imigrantom. Ako som už bol spomenul, samotná podstata prílevu imigrantov do Európy sa prejaví. A žiaľ, ekonomicky najsilnejší štát Európy na to doplatí ako prvý. A od toho sa bude odvíjať jedna pohroma za druhou pre celú Európu, nakoľko ekonomická previazanosť európskych štátov je veľmi silná. A zvlášť na našom malom Slovensku smerom k Nemecku. Preto si nenamýšľajme, že my imigrantov zatiaľ nemáme, aspoň nie v takom množstve. My musíme byť už dnes pripravení na to čo príde. Pokúsim sa o nie nereálnu prognózu. Skúste uhádnuť, čo vypukne, ak sa na Slovensku zatvoria brány nemeckých obchodov s potravinami. A to bude iba začiatok. Nasledujúcimi krokmi sa zastaví výroba automobilov, ktoré nebude komu predávať. Spolu s dodávateľmi a subdodávateľmi pôjde o desiatky tisíc pracovných miest. Po potravinovom kolapse príde finančný. Budú stovky tisíc nezamestnaných, ktorí neodvádzajú štátu dane. Zminimalizujú, alebo sa úplne prestanú vyplácať dávky v nezamestnanosti a dôchodky. Štátna pokladnica bude prázdna. Potravinovo už nie sme sebestačný niekoľko rokov. Tí, ktorí si svoje milióny odkladajú kdesi na slnečných ostrovoch, opustia našu krajinu ako prví. Vypukne chaos a anarchia. Už nie sme ďaleko od Biblických proroctiev všakže? A to sme stále iba na našom malom Slovensku. V kontexte celej Európy to bude ešte horšie.

Verím však, že všetci kompetentní politici, ktorým slúži šedá kôra, nedopustia takýto koniec európskej civilizácie. Rovnako však verím aj tomu, čo je napísané v knihe kníh, v Biblii. Kto verí vie, že všetko, čo Boh robí, robí pre naše dobro. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Európa sa zmieta v problémoch. Rovnako rímska Cirkev svätá. Mocných tohto sveta ovláda Satan. Podľa Písma musí prísť k záverečnému boju medzi dobrom a zlom. Stojíme na prahu tohto boja, buďme pripravení.

Miroslav Šuňal

autor je politológ
 
Výzva Iniciatívy 2016 k spoločnému postupu vo voľbách PDF Tlačiť E-mail
Napísal Admin   
26.10.2015 05:26
V roku 2016 sa uskutočnia voľby do Národnej rady Slovenskej republiky. Od ich výsledkov sa bude odvíjať slovenská politika. Netreba azda zdôrazňovať, že Európa čelí historickým výzvam, že od jej politikov bude závisieť, či prežije európska civilizácia. Aj od slovenských. Pokračovať v začatom procese multikulturalizmu je aj vzhľadom na utečeneckú krízu zničujúce. V slovenskom parlamente však v súčasnosti nejestvujú relevantné sily, ktoré by tejto hrozbe zabránili. Dodnes nedokázali dôsledne zaujať jasné stanovisko na obranu tradičných hodnôt slovenského národa.

Vyzývame preto národne a kresťansky orientované strany, najmä ich lídrov, aby zanechali vlastné egoistické ciele a reálne zhodnotili súčasný stav politiky doma i vo svete. Ak sa dosiaľ nepridali k Ľudovej strane Naše Slovensko pod vedením Mariána Kotlebu, nech odporučia svojim priaznivcom, aby jej v nasledujúcich voľbách odovzdali svoj hlas. Pretože ĽS NS je dnes jedinou relevantnou politickou silou, ktorá svojím programom, postojom a dôslednosťou napĺňa predstavu národnej a kresťanskej politiky na Slovensku. Jej predseda Marián Kotleba ako jediný politik ukázal pri obrane slovenských záujmov svoj nezlomný a principiálny postoj.

Za Iniciatívu 2016:

Mgr. Miroslav Šuňal, politológ

Ing. Eva Zelenayová, publicistka

ThDr. Ján Košiar, katolícky kňaz

PhDr. Martin Lacko, PhD., historik

Ing. Marián Šuran, technický pracovník

Mgr. Stanislav Hric, obč. aktivista

Ing. Ján Litecký Šveda, projektant

MUDr. Natália Grausová, lekárka

Ladislav Nebus, obč. aktivista

Peter Kašarík, obč. aktivista

Ing. Vladimír Zeman, živnostník

Anton Čulen, učiteľ, katechéta

Ing. Emil Bednárik, administratívny pracovník

Ing. Jozef Mikuš, obč. aktivista

Ing. Magdaléna Sulanová, podnikateľka, obč. aktivistka
 
Skúsenosti PDF Tlačiť E-mail
Napísal Miroslav Šuňal   
13.10.2015 15:43

V úvode môjho článku si pomôžem slovami, ktoré odzneli z úst českého právnika, Dr. Oldřicha Ducháče v rozhlasovom vysielaní v roku 1941. Jeho príspevok bol odvisielaný pod názvom Už předkové varovali... : „Jedním z nejcennejších statkú národa – statkem, nahromaděným právě nejlepšími muži – je zkušenost. Jako se nezkušený jednotlivec dopustil mnoha chyb, které pak draze platí, tak také národy musí platit nejdráže a nejbolestněji za své zkušenosti. Proto je svatou povinností, aby tyto zkušenosti, získané namnoze za cenu velkých obětí a ztrát, nezapadly v zapomenutí.“

Nekorešpondujú tieto slová s našou slovenskou a európskou situáciou aj dnes? Slová, ktoré odzneli pred trištvrte storočím, už vtedy poukazovali na zásadné myšlienky a skúsenosti predkov. Rovnako sa tieto skúsenosti netýkajú iba českej spoločnosti, ale vo väčšej miere spoločnosti slovenskej a v širšom kontexte aj európskej. Veľké osobnosti národov majú preto tak mimoriadnu cenu pre život a rozvoj ľudstva, pretože dokážu presne formulovať skúsenosti a uchovávajú ich pre budúcnosť. Títo stavitelia môžu jediní položiť pevné základy prítomnosti a budúcnosti a tento neprehliadnuteľný fakt bol mnohokrát osvedčený v celom vývoji ľudstva. Sme nepoučiteľný a nedokážeme sa dnes, v našej modernej, post-demokratickej dobe stotožniť s múdrosťou a skúsenosťou predchádzajúcich generácií? Všetko nasvedčuje tomu, že nie. Slovenská, ako aj európska spoločnosť sa správa ako malé dieťa, ktoré sa bude hrať s ohňom, mysliac si vo svojej naivite, že je to iba svetielko. Až kým sa nepopáli, ale to bude už neskoro. Rana sa bude hojiť podstatne dlhšie, než by sme svojou skúsenosťou s ohňom zabránili popáleniu. Skúsenosti, ktoré mali naši predkovia s implementáciou cudzieho náboženstva v európskom prostredí, by mali byť dostatočnou výstrahou. Avšak podstata Francúzskej revolúcie a nástup osvietenectva priniesli obrovské myšlienkové, spoločenské a kultúrne rozvraty vtedajšej, kresťanskej európskej civilizácie. Tieto sa šírili rýchlosťou blesku po celom kontinente. Dnes je nežiaduce a takmer nemožné pomenovať konkrétnych zodpovedných za zmeny a rozvrat kresťanstva. Avšak každý, čo len minimálne rozhľadený človek si vie odpovedať. Rovnakým spôsobom o nich hovorili duchovní predstavitelia staroveku, stredoveku aj novoveku. A čo je na tom všetkom najpozoruhodnejšie? Okolnosť, že výroky vtedajších predstaviteľov môžeme úspešne aplikovať a citovať bez zmien aj po tisícročí. S prekvapením zisťujeme, že nestrácajú v ničom na časovosti a priliehavosti.

Situácia v európskom priestore sa opäť opakuje. Scenárista je však opäť o niečo starší, skúsenejší a hlavne bohatší. Dnes už nepotrebuje vysielať do Európy po zuby ozbrojenú armádu v turbanoch. Dnes nepotrebuje unášať do svojich provincií ženy a deti. Dnes potrebuje zničiť aj ten zostatok kresťanskej viery a kultúry, ktorý ešte na starom kontinente zostal. Možno sme si na vine sami. Lesk konzumnej spoločnosti uvrhol do letargie milióny Európanov. V mene ľudských práv sú pošliapavané tisícročné skúsenosti a zásady našich predkov. Tie skúsenosti a zásady, ktoré nikdy nedovolili pošliapať Evanjelium a jeho pravdivé morálne učenie. Ešte zatiaľ máme kresťanské korene. Ešte v zemi európskej existujú ľudia a národy, ktoré si situáciu plne uvedomujú. Avšak vniknuvší, našej kultúre, vierovyznaniu či zásadám a zvykom cudzí element, môže rozvrátiť našu doterajšiu Európu od tohto koreňa. V mene ľudských práv násilného hosťa sú pošliapané práva hostiteľa tu a teraz. Predstavitelia mnohých európskych štátov sa predbiehajú ukázať svetu, kto je väčší humanista, nehľadiac však pritom na podstatu vzniknutej situácie. Títo predstavitelia však disponujú veľmi presnými informáciami, alebo, na jazyk sa mi tlačí slovo, inštrukciami. Je predsa nemysliteľné, že nikto z nich nevenuje žiadnu pozornosť prapodstate tohto problému. Dychtivo sa medzi sebou hádajú, kto má aké rozhodovacie kompetencie, diktujú jeden druhému, ako sa má vo vzniknutej situácii chovať. Samotné pozadie však stále zostáva zahalené rúškom informačného embarga a všeobecnej nevedomosti.

Starosť o denný chlieb ukladá v dnešnej dekadentnej post-demokratickej dobe ľuďom mlčať. Rovnakú starosť o denný chlieb však mali aj naši predkovia. A predsa nemlčali, nepozerali sa ako stádo oviec, keď vlk trhá jednu z nich. Nie, oni si svoje korene bránili. Slovom aj mečom. Preto sme dodnes mohli ako tak žiť, v obrazne povedané, bezpečnej prikrývke z preliatej krvi našich otcov. V nej sme zabudli na všetky obete, ktoré oni priniesli na oltár Bohu a ľudu. Dnešný človek má v hlave žiaľ zakorenenú myšlienku a predstavu, že individualita človeka musí zaniknúť v kolektíve. Tento liberálny nezmysel je v priamom protiklade zo základnými prírodnými zákonmi, kedy od počiatku stvorenia sveta je každá bytosť odlišná od inej len preto, aby mohla vyjadriť svoju individualitu. Ľudia žijú pod dojmom ideí, myšlienok a dávajú sa nimi viesť. Tieto idey a myšlienky sú však človeku podsúvané tak, aby vytvorili v jeho hlave obraz o tom, že je to vlastne jeho myšlienka, s ktorou sa stotožňuje. Jednotlivci, ktorí ešte nie sú takto zmanipulovaní, sú odkázaní na okraj spoločnosti. Dôsledok dnešného stavu je, že títo jednotlivci sú za svoj názor a pohľad označení ihneď rôznymi nálepkami a izmami. V spoločnosti sú takýto ľudia nežiaduci. Avšak práve títo sú základným kameňom zmeny spoločnosti, zdravým jadrom v úsudku a pomenovania skutočnosti pravým menom bez vzletných fráz a klamstiev.

V Európe je podkopaná kresťanská viera, ktorá bola nahradená materiálnymi a sexuálnymi túžbami. Obyčajný bežný človek je denne zavalený toľkými povinnosťami, že už nemá čas na rodinu, ale ani sám na seba. Spoločnosť dnes stojí pred pomyselnou priepasťou, do ktorej sa pomaly ale isto prepadne. Prepadne, ak sa neobráti späť k pevnine, prehodnotí svoje prirodzené a dávne skúsenosti, a so vztýčenou hlavou začne na obnove a záchrane kresťanskej európskej civilizácie.

Miroslav Šuňal

Autor je politológ

 
Ak všetci mlčia a zatvárajú si oči, ja tak činiť nebudem! PDF Tlačiť E-mail
Napísal Admin   
11.01.2015 17:36

Dnes sú všetky médiá doslova zahltené šokujúcimi správami a informáciami všetkého druhu o takzvanom teroristickom útoku na redakciu humoristického časopisu CHARLIE HEBDO v hlavnom meste Francúzskej republiky, v Paríži. Médiá sa predbiehajú v senzačných správach a odhaleniach najnovšej bezpečnostnej situácie v Európe, pričom niektoré, ako nemenovaný slovenský bulvárny plátok nazval pracovníkov redakcie hrdinami. Hrdinami. Z článku bude zrejmé akí hrdinovia. Pri tomto takzvanom teroristickom útoku, áno takzvanom, z kontextu môjho článku vyplynie prečo, zahynulo rukami ozbrojených moslimov 12 ľudí. Je zarážajúce, že sa niečo tak strašné vôbec stalo. Akékoľvek spory by sa nemali riešiť krutým, surovým násilím a zabíjaním. Ale, žiaľ, stalo sa a už sa neodstane.

Nie, nemienim tu polemizovať o tom, aké otázky vyvolal tento čin v medzinárodných súvislostiach, že multikulturalizmus stratil svoj lesk rovnako, ako ho stratilo ústredné heslo Európskej únie – Život v rozmanitosti. Som však presvedčený, a nech to niekomu znie akokoľvek kruto, že ťarcha zodpovednosti jednoznačne leží na pleciach parížskeho časopisu CHARLIE HEBDO. Ak sa vo všetkých médiách prezentuje správa A, presvedčime sa aj o pozadí útoku B. A to B je to dych vyrážajúce. Videli ste samotné karikatúry, ktoré vyvolali túto strašnú reakciu zo strany ozbrojených moslimov? Tak si ich pozrite! Pýtam sa. Je poslaním liberálnych a demokratických predstáv týmto primitívnym spôsobom útočiť na najhlbšie vnútorné duchovno – náboženské presvedčenie človeka? Som presvedčený, že nie. Prečo si potom francúzski karikaturisti časopisu CHARLIE HEBDO dlhodobo robili posmech z Boha, Ježiša, Mohameda? Kto im dal právo zobraziť Ježiša, ako homosexuálnym stykom obcuje s Otcom Bohom?? Kto im dal právo zobraziť proroka Mohameda v horúcom bozku s druhým mužom, či židovského rabína s esesákom? Má toto niečo spoločné s humorom? Je už dnes viera v Boha, Aláha, Budhu či Šivu na smiech? Množstvo otázok. Avšak existuje aj množstvo odpovedí. Jednou je skutočnosť, že aj ten najzarytejší liberál musí pochopiť a rešpektovať fakt, že jeho sloboda sa končí práve tam, kde sa začína sloboda moja, sloboda druhých. A tento fakt bol redakciou CHARLIE HEBDO hrubo porušený a pošliapaný. Druhou z odpovedí, ktorú na tomto mieste použijem, je stáročná pravda: „Bude sa žať iba to, čo sa zaseje.“ A z pera týchto karikaturistov sa zasiala nenávisť. Nenávisť, ktorú títo moslimskí ozbrojenci prekreslili do krvavých jatiek v centre Paríža. Preto tento ich čin nazývam takzvaný teroristický čin. Teroristickým by ho veľmi rada videla liberálna a senzáciechtivá časť populácie. Tento krvavý skutok bol však zúfalým činom veriacich moslimov, ktorí si už viac nemienia dať robiť posmech, a to zvlášť odporným spôsobom, zo svojej viery. Môžeme tu polemizovať hodiny koľko chceme, ale do ich viery sa miešať nebudem a plne ju rešpektujem.

A čo my kresťania? Katolíci, evanjelici, baptisti, reformisti a mnohí iní? Mlčíme, keď sú vo svete zabíjané tisíce kresťanov za svoju vieru. Mlčíme, keď sú do nezmyselnej vojny hnané milióny pravoslávnych bratov. My si pozrieme homosexuálne, sodomisticky obcujúceho Krista s Otcom Bohom a čo? A nič?

Tak ak nikto nič, tak JA, verejne odsudzujem tieto kresby, verejne odsudzujem tých, ktorí sa podieľali na vytvorení, zverejnení a obhajobe zvrátených karikatúr. Boh je všemohúci, milujúci, ale aj trestajúci. Tí, ktorí v Boha neveria sa možno uškŕňajú. Nuž rešpektujem ich úškľabky. Som však hlboko presvedčený, že tí, ktorí si robia z Boha posmech a to takýmto, zvlášť hrubo urážajúcim spôsobom, nezostanú bez trestu. A vidíme, že ani nezostali. Dokedy budeme ako kresťania neustále počúvať: „Kto do Teba kameňom, Ty doňho chlebom“, alebo „Ak Ti dá niekto ranu na pravé líce, nastav mu aj ľavé“. Dosť! Dosť bratia a sestry, stačilo! Odmietam už neustále ohýbať chrbát, odmietam sa neustále ospravedlňovať. Ospravedlňujme sa jedine Bohu a pred Bohom ohnime chrbát a padnime na kolená. Jedine Boh si zaslúži našu pokoru, obetu. Tí, ktorí si z Boha hrubo a necitlivo uťahovali sú už pred Jeho tvárou. Veru, nezávidím im. Modlím sa za zabitých, aby k nim bol Všemohúci zhovievavý. Ale iba On vie, akou mierou toto rúhanie vyváži. Už si konečne uvedomme, že Boh nás nechce mať ako slepých, hluchých a najmä nemých ťuťmákov, ktorí si nechajú aj po hlavách skákať. Boh z nás kresťanov chce mať ohlasovateľov a vykonávateľov viery v Trojjediného Boha. Ježiš sa nerozpakoval, keď bičom vyhnal peňazomencov z chrámu. Svätý hnev určite neoslabil rany bičom dopadajúce na ich chrbty a tváre. Práve naopak, na tomto mieste nám Ježiš názorne ukazuje, že v prípade potreby treba zasiahnuť aj menej štandardnými prostriedkami.

Iba v Slovenskej republike sa ku kresťanstvu otvorene hlási viac ako 70 percent obyvateľov. Ako kresťania máme úžasnú silu, máme prostriedky. Cirkev musí konečne vyjsť zo svojej bezpečnej ulity. Nebáť sa. Nebáť sa narovnať chrbát, otvoriť oči a uši. A ak niekto akýmkoľvek spôsobom zaútočí na našu vieru, vedieť ju obrániť. Slovom, v krajnom prípade aj mečom. Na záver si dovolím jemne sparafrázovať slová našej, slovenskej hymny: „Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia“.

Miroslav Šuňal

Autor je politológ

Karikatúry:

alt

alt

alt

 
Zaujímavé články PDF Tlačiť E-mail
Články - Komentáre
Napísal Admin   
06.10.2014 19:44
Odporúčame prečítať si článok a prezrieť video:
Koniec Európy
Istota v predsieni pekla
 
« ZačiatokPredošlý12345678ĎalšíKoniec »

JPAGE_CURRENT_OF_TOTAL

Najnovšie číslo

Podporte referendum

Anketa

Prispejete na verejnú zbierku na sochu panovníka Rastislava?
 

Rodný dom ThDr. Tisa

» PayPal transfer «
Výška Vášho príspevku:
* Vyberte čiastku a kliknite na tlačidlo vyššie „Oprava Tisovho domu“

Komu prispievam?
Ako prispieť cez PayPal?

Zábavná Anti SME kampaň

No images