Národ.sk Komentáre Je európska integrácia mŕtva?
Je európska integrácia mŕtva? PDF Tlačiť E-mail
Komentáre
Napísal SNJ   
28.02.2011 13:17

Myšlienka európskej integrácie ako takej vznikla na troskách 2. svetovej vojny, kedy si víťazné mocnosti položili otázku, či je možné podobnej katastrofe predísť a ak, tak ako. Aspoň takto sa charakterizujú prvotné myšlienky európskej integrácie, ktorá sa začala budovať po hospodárskej stránke ako Spoločenstvo uhlia a ocele a kde sa spojili odvekí rivali – Francúzsko a Nemecko. Myšlienka vskutku šľachetná, ktorá mala predznamenať zmierenie medzi národmi a zabezpečiť spoločnú prosperitu pred rivalitou, ktorá viedla v minulosti v krátkom čase k dvom pustošivým vojnám.

Ako sa myšlienka rozvíjala, je nám všetkým známe, ako k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu postupne pristupovali štáty západnej Európy neoddelené železnou oponou. Až na malé výnimky, do EHS vstúpili takmer všetky štáty západnej Európy. Toto združenie bolo však stále len hospodárskym združením. Situácia sa začala meniť po páde socializmu v štátoch strednej a východnej Európy po r. 1989. Koniec studenej vojny znamenal aj faktické víťazstvo západného bloku. Jedna z prvých téz postkomunistických vlád bol prechod na trhovú ekonomiku a integrácia do jestvujúcich západných hospodárskych či vojenských štruktúr. Tento proces nemohol byť uskutočnený pochopiteľne vzhľadom k predošlému systému automaticky, s výnimkou NDR, ktorá bola ale najvyspelejšou krajinou východného bloku, a ktorej pohltenie NSR prinieslo transformačný šok. Rozpad ZSSR, ČSFR či SFRJ, zavádzanie reforiem, privatizácia a iné okolnosti oddialili rýchlu integráciu. Samotné EHS sa pretransformovalo z hospodárskeho spoločenstva na politické, s cieľom vytvoriť európsky superštát po vzore USA.

Po tom, čo v r. 1994 EÚ pohltila Rakúsko, ostali dvere do EÚ na 10 rokov zatvorené. Až v r. 2004 sa členmi EÚ stáva 10 nových, prevažne postkomunistických krajín – Poľska, Litvy, Lotyšska, Estónska, ČR, Slovenska, Maďarska, Slovinska, Cypru a Malty. Neskôr pribudlo Rumunsko a Bulharsko. A tým zdá sa, sa dvere EÚ zavreli na dlhú dobu – ak do úvahy nevezmeme Chorvátsko. EÚ pohltila príliš mnoho krajín naraz s príliš odlišnou minulosťou a s neporovnateľnou životnou úrovňou. Samotná životná úroveň vo vnútri týchto krajín je odlišná v jednotlivých regiónoch, nehovoriac o rozdieloch medzi štátmi „starej“ a „novej“ EÚ. Otvorenie hraníc a voľný pohyb pracovnej sily spočiatku naštartoval európsku ekonomiku a strednú a východnú Európu načas zbavil vysokej miery nezamestnanosti. No bol to efekt „šrotovného“, ktorý ako rýchlo zažiaril, tak rýchlo i vyprchal.

Celosvetová hospodárska kríza znamenala nárast nezamestnanosti a návrat desiatok tisíc ľudí pracujúcich v štátoch „starej“ EÚ, späť do domovských štátov. Hospodárska kríza ale na čas zabrzdila smelé ambície českého eurokomisára Špidlu, ktorý plánoval vydať 20 miliónov tzv. modrých kariet (obdoba americkej zelenej karty) imigratom z rozvojových krajín Afriky či Ázie, s argumentom, že EÚ nemá dostatok pracovných síl na nekvalifikovanú a slabšie platenú prácu. Takýto prílev imigrantov by ohrozil krehké a navonok bezproblémové spolužitie v duchu multikulturalizmu, na cestu ktorého sa EÚ, taktiež po vzore USA, vydala. Znamenalo by to ale, že EÚ premeškala svoju historickú šancu aspoň sčasti riešiť vypuklý problém s problematickou rómskou minoritou hlavne v nových členských štátoch EÚ, ktorí by spĺňali kritériá výkonu nekvalifikovanej práce, čím by sa taktiež posilnili, či vôbec vytvorili u nich pracovné návyky. Prílev „špidlových“ imigrantov by taktiež len prehĺbil napätie v krajinách bohatých na imigrantov, keď už dnes sú títo imigranti z kultúrne odlišného prostredia záťažou, nedokážucou sa vo veľkej miere zaradiť do európskej spoločnosti (postavenie žien v islamskej spoločnosti, vraždy z cti, terorizmus). Zlé sociálne postavenie už tretej generácie imigrantov vo Francúzku viedlo k rozsiahlym nepokojom a stretom s políciou, rabovaniu a vandalizmu.

Taktiež zavádzanie jednotnej európskej meny bolo dosiaľ len obyčajným účtovníckym krokom. Kritériá na prijatie Eura sú neustále porušované a to nielen toľko spomínaným Gréckom, ale aj ekonomickými tigrami ako Nemecko či Francúzko, ktorých deficit verejných financií pravidelne prekračuje 3% HDP, čím je flagrantne porušované kritérium zákazu deficitu vyššieho ako 3% HDP pre prijatie Eura. Minulý rok tento deficit prekročilo aj Slovensko, ktoré sa naviac ako jediná krajina eurozóny odmietlo podieľať na záchrannom balíku Grécku, čím urobilo precedens v toľko proklamovanej európskej solidarite. Tým si na jednej strane vyslúžilo obdiv zo strany napríklad nemeckých voličov, na strane druhej búrku nevôle zo strany architektov európskej integrácie, čo skončilo až pri vyjadreniach o prehodnotení členstva Slovenska v eurozóne, sankciách, priškrtení eurofondov, až po dištancovanie sa od prípadnej pomoci Slovensku, ak ju bude potrebovať.

Nikto neodpovedal na otázku, ako sa budú riešiť trebárs rôzne sociálne systémy keďže v EÚ jestvujú minimálne 4 modely dôchodkových systémov, o sociálnych dávkach a podporách nevraviac. Tiež priepastné rozdiely v platoch či v cenách v jednotlivých štátoch sa nebudú dať odstrániť z večera na ráno.

Nateraz jediným východiskom ako udržať tento experiment s konglomerátom národov, jazykov, kultúrnych a historických odlišností, či rozličných systémov, sa javí cesta bruselskej centralizácie. Preto tak narýchlo prijatá Lisabonská zmluva, ktorú podobne ako 5000 stranovú zmluvu o pristúpení k EÚ sotva čítal nejaký slovenský politik. Bola opäť expresne prijatá ako v jednom z prvých členských štátov, bez vedomia verejnosti o čo vlastne v zmluve ide a najmä – a na to sme si už zvlášť zvykli a máme v tom ešte prax z dôb nedávno minulých – bez akejkoľvek diskusie, lebo zas by bol oprášený argument v štýle, že bežní občania tomu aj tak nerozumejú. Odpor proti zmluve bol zaznamenaný v ostatných členských štátov len ojedinele, najviac v Írsku a ČR, inak zmluva valcovala krajinu za krajinou a jej oponenti boli v postavení stredovekých kacírov. Každopádne, táto zmluva ešte viac prehĺbila vazalské a nesvojprávne postavenie jednotlivých členských štátov a významnú časť právomocí previedla na centrálne orgány EÚ.

Myšlienka, že práve takto sa dosiahne vytvorenie nejakého kolektívneho vedomia európanstva je ale mylná, a riadi sa chybným príkladom USA, kde takéto niečo bolo možné, ale len preto, že novú vlasť zaujali kolonizátori po vyvraždení domorodého obyvateľstva a samotní kolonizátori pochádzali z rôznych národov starého kontinentu. Tu je treba hľadať príčiny masívneho podporovania imigrácie z neeurópskych krajín, podporu multikulturalizmu a na druhej strane prehnané potieranie národného povedomia či tradícií pôvodných európskych národov.

EÚ nikdy nedefinovala, pokiaľ až jej rozširovanie bude pokračovať. Podľa názvu sa môže zdať, že ide o integráciu krajín európskeho kontinentu, no snaha o integráciu takých krajín ako Turecko, Maroko či Izrael presahuje toto pomenovanie. Pri Maroku už bolo jasne naznačené, že vstup tohto afrického štátu neprichádza do úvahy a bolo mu ponúknuté privilegované partnerstvo. Integráciu problematického a stále na okraji vojny sa pohybujúceho ázijského Izraela, si taktiež nemôže želať nik, kto nechce EÚ zatiahnuť do otvorenej či skrytej vojny s islamom. A napokon Turecko, ktorého územie sa len z 5% rozkladá v európskej časti , s moslimským obyvateľstvom, by sa stalo najľudnatejšou krajinou EÚ. To by sa ale priečilo základným pravidlám, na akých bola EÚ budovaná, a ktoré už vymenila za socialisticko-liberálnu orientáciu.

Ani táto orientácia však nerieši deklarované zmierenie medzi národmi. Síce na vrcholovej politickej úrovni sa tak deje, dôležité však, je, že v reálnom živote bežných ľudí naďalej ostávajú napäté vzťahy medzi národmi či etnikami, ale aj náboženskými skupinami. Klasická predstava o bielom Európanovi, ktorý je nepriateľsky naladený voči imigrantom inej farby pleti, sa dostáva do paradoxnej roviny, kedy sú moslimskými obyvateľmi Británie napádaní ľudia z východnej Európy, alebo dochádza k rasistickým nepokojom medzi prisťahovalcami z Indie a Afriky navzájom. Boj protestantov či katolíkov už nie je natoľko vypuklý, ako fenomén boja islamu a judaizmu, resp. kresťanstva. Európska integrácia a výchova k multikulturalizmu sa tak dostala do slepej uličky, pretože očakávala integráciu imigrantov do majoritnej spoločnosti, zatiaľ čo od majoritnej spoločnosti sa očakávalo, že imigrantov prijme. Dnes vieme, že projekt multikultúrneho spolužitia nefunguje podľa predstáv tvorcov, ale naopak, v mnohých prípadoch je práve spúšťačom vzájomného antagonizmu. V štátoch „novej“ Európy je to naopak napätie vyvolané ešte duchmi minulosti, keď napríklad Maďarsko sa už viac menej otvorene hlási k revizionizmu, podobne je to v prípade Poľska, ktoré sa zaoberá svojou menšinou v Bielorusku, či Rumunska, ktoré sa zas chce angažovať v Moldavsku. A to sa do EÚ plánujú integrovať štáty západného Balkánu, preslávené ničivou vojnou z 90.-tych rokov 20. storočia, medzi ktorými dodnes panuje nenávisť a v niektorých z nich je poriadok udržiavaný len vďaka misiám medzinárodných vojsk.

Európa sa teda zmieta v boji konzervativizmu a liberalizmu, pričom každá z týchto skupín je nútená z času na čas korigovať svoje ciele. Nie náhodou je prirovnávaná k ZSSR, keďže podobnosť s komisármi a byrokratickými nariadeniami je podobná. V poslednom období aj čoraz väčšia miera kontroly a okliešťovanie práv jednotlivca dáva tušiť, že EÚ sa chce vydať na cestu centralizácie moci, na cestu „európanstva“ a zániku jednotlivých národov v tomto kotli. Čosi podobné tu však už bolo a neosvedčilo sa to. Minimálne Slovensko má skúsenosti so zmenou identity jeho obyvateľov za posledných 150 rokov bohatú. Najprv to bola snaha maďarizácie premeniť Slovákov na Maďarov, potom snaha vybudovať národ československý, napokon snaha internacionalizácie a výchovy človeka marxisticko-leninského typu, aby sme sa napokon ocitli vo víre európskeho občianstva a multikultúrnej spoločnosti. Keďže je veľa toho, čo nás spája, ale ešte viac toho, čo nás rozdeľuje, je otázka ďalšej európskej integrácie a celého experimentu zvaného EÚ až priveľmi otázna. Posledné vyjadrenia nikým nevoleného prezidenta EÚ dosadeného na prianie elít R. Rompuya o tom, že národné štáty sú prekonané a nacionalizmus vedie k vojnám, dávajú tušiť, že európska centralizácia sa nezastaví pred ničím.

 

Najnovšie číslo

Podporte referendum

Anketa

Prispejete na verejnú zbierku na sochu panovníka Rastislava?
 

Rodný dom ThDr. Tisa

» PayPal transfer «
Výška Vášho príspevku:
* Vyberte čiastku a kliknite na tlačidlo vyššie „Oprava Tisovho domu“

Komu prispievam?
Ako prispieť cez PayPal?

Zábavná Anti SME kampaň

No images