Máme za sebou toľko očakávané oslavy 70. výročia vzniku 1. Slovenskej republiky. Tradične od roku 1991 sa začali pietnou spomienkou pri hrobe prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisu na Martinskom cintoríne v Bratislave, ktoré zorganizovala Spoločnosť Dr. Jozefa Tisu. Spomínajúcim sa prihovorili dvaja poslední žijúci žiaci Dr. Jozefa Tisu – Michal Števko a Ľudovít Tatran, ako aj predstaviteľ SĽS Karol Uhrín. Napokon s prejavom vystúpil predseda Spoločnosti Dr. Jozefa Tisu a SNJ Stanislav Pánis.

Účastníci si pripomenuli význam vyhlásenia vlastnej štátnosti, okolnosti ktoré tomu predchádzali a taktiež vyjadrili nádej, že podľa posledného prieskumu sa pozitívne vyjadruje o prvej štátnosti 28% obyvateľov Slovenska, pokým v negatívnom svetle ju vidí len 24% a zvyšná najväčšia časť nevie zaujať stanovisko. Ako teda vidno, naše takmer 20 ročné úsilie o očistu mena prvého prezidenta a prvej Slovenskej republiky od nánosov boľševického a čechoslováckeho bahna prináša svoje ovocie. Už i historici, ktorí pred niekoľkými rokmi zúrivo a nenávistne splietali lži o fašistickom vojnovom štáte sa v svojej rétorike stiahli pod tlakom nevyvrátiteľných faktov, ktoré rozmetali boľševické pseudohistorické „pravdy“ na franforce. Účastníci sa potom presunuli k hrobom prof. Vojtecha Tuku, dlhoročného slovenského premiéra a Otomara Kubalu, aby si pripomenuli aj tieto osobnosti vtedajšej histórie.

V popoludňajších hodinách sa potom uskutočnil „Pochod za národ“. Akcia sa uskutočnila na Hodžovom námestí v Bratislave. Množstvo zhromaždených, prevažne mladých ľudí, veľmi potešilo starších spomínajúcich, vidiac tak, že tradícia zachovávania 14. marca ako jedného z najväčších sviatkov v novodobých dejinách Slovenska má svoju kontinuitu. Podujatia sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí, hoci médiá úmyselne podhodnocovali ich počet (od smiešnych 200 po 600), realita bola taká, že námestie bolo minimálne tak plné, ak nie viac, ako pri demonštrácii proti vyhláseniu samostatnosti Kosova a vtedy médiá počet protestujúcich odhadli na 3000 – 5000.

Oslavy prebiehali pokojne, až do momentu keď rečník Marián Kotleba nezačal kritizovať vládu Roberta Fica, ministra vnútra SR Róberta Kaliňáka a nepoukázal na stav spoločnosti. Prítomných vyzval, aby sa zúčastnili volieb prezidenta a aby svoj hlas zneplatnili, pretože nie je koho voliť. Na záver sa zo solidarity s mladým národovcom, ktorého začali trestne stíhať pre starý katolícky pozdrav „Na stráž!“, pozdravil týmto pozdravom celému zhromaždeniu. Hoci sa neraz na podujatiach účastníci takto zdravili priamo za asistencie polície, nikdy nikto nezakročil voči tomuto pozdravu ako protizákonnému. Dokonca sa nemenil ani trestný zákon, takže toto stíhanie je neopodstatnené.

Tentoraz to však bolo iné. Vzápätí po pozdrave do davu vtrhli príslušníci polície a neprimeraným násilím sa zmocnili Mariana Kotlebu, ktorého za neľudských podmienok odvliekli. To vyvolalo búrku nevôle zúčastnených a príslušníci polície vidiaci spravodlivý hnev účastníkov nad týmto zločinným konaním v obavách a za úzkostného panického revu rýchlo povolali kukláčov a policajtov na koňoch. Účastníci osláv aj naďalej pokračovali v spomienkových oslavách, napriek napätej a rozhorčenej atmosfére. Strarosta Bratislavy – Starého mesta sa však odhodlal akciu rozpustiť pre údajné narušenie verejného poriadku. Jediný, kto verejný poriadok však narušil, bola polícia. Takže rozpustiť mali predovšetkým týchto darmožráčov, ktorých máme po skončení ich služobného pomeru možnosť vidieť neraz v súdnych sieňach ako obžalovaných z najzávažnejších zločinov.

Keďže starosta Bratislavy – Starého mesta nemal odvahu vyhlásiť rozpustenie zhromaždenia priamo na tribúne, ale len prostredníctvom policajného megafónu, ktorému nik nerozumel, polícia nasadila ťažké zbrane a začala účastníkov osláv vytláčať koňmi a hnať ich cez fontány, zábrany a zátarasy priamo do premávkou prehustených križovatiek, čím dochádzalo k ohrozovaniu na životoch. Napriek úpornej snahe sa im zhromaždených nepodarilo rozohnať, pretože sa nanovo sformovali. To, že sa rátalo s niečím ďaleko horším, dokumentovali prichystané sanitky a hasičské autá s vodnými delami. Účastníci sa ďalej pobrali na Martinský cintorín, kde odzneli prejavy pri hrobe prvého prezidenta.

Nikdy v histórii neboli oslavy 14. marca rozbité s takouto brutalitou a nikdy nebolo zhromaždenie na ich počesť rozpustené, dokonca ani za ČSFR. Bol to smutný pohľad na agresívnych policajtov so slovenskými štátnymi symbolmi na uniformách ako mlátili slovenských národovcov. Otázka znie – prečo k tomu došlo? SNJ od roku 1991 nebola nikdy takýmto spôsobom napadnutá a aj preto sme vyzývali organizátorov pochodu na opatrnosť. Nie spomínaní nepriatelia slovenskosti, ktorých sa zišlo sotva 50 a čakali tisíce, pod taktovkou popierača misie solúnskych bratov Eduarda Chmelára sa napokon stalo problematickými jedincami, ale práve tí, ktorých živíme z našich daní – policajti.

Nemožno zabudnúť na tuposť v ich tvárach keď sa prizerali spoza okien autobusov, ktoré ich viezli popri pochodujúcich, ale vtedy si vždy spomeniem na slová politického vyhnanca Jozefa Vaškoviča, ktorý na ich margo poznamenal, že túto prácu môžu robiť len ľudia s úplne vygumovanými mozgami. Musím mu dať za pravdu. Nie je možné, aby sa tieto indivíduá vrhali bezmyšlienkovite s nesmiernou brutalitou na obyčajných ľudí pripomínajúcich si výročie, ktoré sa akýmsi červenoknižkárom a eštebákom nepozdáva. Nezabúdajme však, že kto s čím bojuje, s tým i zahynie.