Hitom týchto dní sa stalo tzv. šrotovné. Každý, kto vlastní automobil straší ako 10 rokov tento môže dať zošrotovať a navyše od štátu dostane za to prémiu 2000 Eur (60 000 Sk). Samozrejme, pod podmienkou, že si kúpi auto nové. Na tento účel bolo vyčlenených 330 miliónov Eur (1 miliarda Sk), ktoré sa minuli v rekordnom čase. Už teraz sa ozývajú hlasy, aby sa pre veľký záujem opäť vyčlenili ďalšie finančné prostriedky. V čase hospodárskej krízy má byť práve šrotovné jedným zo stimulov, ako udržať predaj automobilov na prijateľnej úrovni a zároveň udržať zamestnanosť v jednom z kľúčových slovenských priemyselných odvetví. Je to však systémový krok?

Pozitíva, ktoré šrotovné prináša, sú nepopierateľné. Obnova vozového parku, zníženie emisií, zníženie spotreby pohonných hmôt či zvýšenie bezpečnosti premávky či ľudí (predovšetkým vodičov). Isteže, je jasné, že šrotovné pomáha aj predajcom áut, ich výrobcom a ich zamestnancom. V neposlednom rade, štát doposiaľ na šrotovnom dokonca prekvapivo zarobil vďaka DPH – hoci len niekoľko miliónov, ale aspoň nie je stratový a nemusíme poukázať na fakt, že na nové auto zo svojich daní prispeli i tí, ktorí si ho nekúpili. Napriek tomu, celé toto pôvabné riešenie jednu chybičku krásy, a dosť podstatnú, má.

Tak ako všetkých najmúdrejších ekonómov a politikov sveta „nečakane“ zastihla kríza (a médiami zmanipulovaných ľudí o to viac), tak našli aj ihneď „zaručené“ riešenia. Čo na tom, že ľudia mysliaci zdravým rozumom na túto hroziacu katastrofu upozorňovali už niekoľko rokov, varovania boli tlmené a vyplávali na povrch až keď došlo k prvým bankrotom v USA. Protikrízové opatrenia majú jedného spoločného menovateľa: sú dočasné a kríza sa nimi nevyrieši, naopak, prehĺbi sa. Zároveň tieto opatrenia prichádzajú ako vždy, neskoro. Len na príklade šrotovného stačí uviesť: áno, napriek všetkým pozitívam z toho plynúcim, čo sa stane, keď zošrotujeme posledné 10 ročné auto? Budeme šrotovať 9 ročné, potom už aj 5 ročné? Ale zošrotovať si auto každý dať nemôže, ak mu chýbajú peniaze na kúpu nového, veď od štátu dostane len 2000 eur. Tým, že sa väčšina starých áut zošrotuje, v najbližšom desaťročí nebude dopyt po autách taký, ako obyčajne. Pre koho budú teda výrobcovia vyrábať? Čo náš ekonomický zázrak, „umne“ zameraný hlavne na automobilový priemysel?

A opäť sme v bludnom kruhu. Aké stimuly tento krát vláda vymyslí? Budeme šrotovať už i ročné autá? Kríza kapitalistického systému v jeho globalizovanej podobe zašla do stavu agónie, akú prežíval komunistický systém v 80.-tych rokoch minulého storočia. Aj vtedy sa vyrábalo na sklad, hotové nové strojárenské výrobky sa bagrami zasypávali do jám, pálilo sa nové oblečenie, či vypúšťala nafta z mechanizmov priamo na polia, lebo netankovali podľa normy (rozumej, ušetrili palivo). Najkomickejšie pritom znejú rady liberálnych ekonómov, ktorých možno prirovnať k postave Ondráša Machuľu z Kukučínovej novely Neprebudený. Tieto tézy totiž už nik normálny neberie vážne. Práve ekonomiky s liberálnou orientáciou v duchu hesla „trh vyrieši všetko“, dopadli najhoršie (viď Maďarsko, Litva či Rumunsko). Ich tézy sú už dávno prekonané, no napriek tomu sa ich tvrdohlavo držia a neváhajú ich presadzovať priem do roztrhania tela a posledných hodín trvania liberálno-globalistickej paradigmy, ako je to na Slovensku v prípade politických subjektov a ich predstaviteľov, ktorí podporujú prezidentskú kandidátku I. Radičovú.

Tak nám zostáva dúfať, že slovenský „záchranný“ plán, nebude až tak cynický, ako ten americký, kde sa dňom i nocou tlačia vagóny bezcenných dolárov, aby sa napumpovali do médiami „mysliacich“ ľudí. Oligarchovia sa hotovosti a financií pritom zbavujú a investujú do komodít, ako napr. zlato. Zrejme vedia prečo. S dolármi si totiž onedlho budú môcť ich držitelia akurát zakurovať v peciach, ak nechceme spomenúť niečo horšie. Ešteže nemajú euromince. Globalizácia a liberalizmus neboli nikdy tak blízko svojmu koncu.